3.8.2017 - večer tridsiaty prvý

PETR HRUŠKA,
básnik píšuci predovšetkým o najbližších rodinných vzťahoch, vyštudoval Vysokú školu banskú a neskôr českú literatúru a literárna vedu na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity. Napísal sedem básnických zbierok a za zbierku Dramata získal Štátnu cenu za literatúru. Návštevníkov záverečného večera festivalu milo prekvapil. Nielenže prišiel v silnej rodinnej zostave, sprevádzala ho jeho všestranne nadaná manželka Iveta a syn František, člen hudobného zoskupenia Fumar Mata, ale na záver svojho vystúpenia v knižnici predstavil a zároveň aj symbolicky pokrstil svoju najčerstvejšiu, ôsmu básnickú zbierku, Přebytek otce. Čo ho k tomu viedlo? Dôvody boli jednoduché. Zbierka bola vydaná na Slovensku a festival zase asi tá najvhodnejšia príležitosť predstaviť ju milovníkom poézie. „Keď Vám vyjde kniha, je to krehkosť, neviete čo ste to spáchal, či ste to urobil dobre, ale urobíte si radosť.“ Petr Hruška je skôr tichý a málo hovorí, práve preto oveľa viac čítal.

EREKLE DEISADZE
Hudobník a spisovateľ, Erekle Deisadze bol úplne posledným hosťom festivalu Mesiac autorského čítania. Vyštudoval filmovú a divadelnú univerzitu vyštudoval v Tbilisi, vydal knihu Saidumlo Siroba, názov ktorej je slovnou hračkou súslovia - posledná večera. Tá dokonca v Gruzínsku vyvolala veľmi kontroverzné reakcie, kvôli ktorým sa potom na čas stiahol z verejného života a tiež sa ukrýval. Svojou pankovou muzikou (kapela 40 kilometrov) a jej hudobnými klipmi už od roku 2012 vyjadruje svoje politické názory. Meno kapely sa zrodilo z prebiehajúceho hudobného projektu, kedy sa tanky nachádzali len 40 kilometrov od hraníc Tbilisi. Návštevníkov zaujímal aj pôvod, pre nás zvláštne znejúceho mena Erekle. Dozvedeli sme sa, že pochádza z gréčtiny a nosil ho Heraclius II, tiež známy ako Erekle II alebo tiež Malý Kakhetian. Bol to gruzínsky monarcha dynastie Bagrationi , ktorý vládol ako kráľ Kakhetiho v rokoch 1744 až 1762. A vraj to vôbec nie úplne bežné meno, je však u nich doma cenené a považujú si ho. Čo sa týka poézie, tá má podľa neho u nich hlboké korene. „Veď ju písali aj naši králi.“ A on sa v tej svojej prevažne venuje revolúcii a revolučným myšlienkam. S nami sa však podelil o báseň o strachu. „Je to báseň, ktorá vyjadruje moje pocity a môj strach, ktorý ma sprevádza už od detstva. Strach môže byť individuálny alebo všeobecný, ja sa zameriavam na ten individuálny, napríklad strach zo smrti.“

úryvok Strach (Sykot)
1
Když se na křídlech poezie vznáším k nebi,
Snažím se abych sám sebe nepředstihl
Zpomalím let,
A v tom okamžiku se městem rozšíří hukot výbuchu.
Detonace je natolik silná,
Že lidé přichází o sluch,
Neslyší ale hlas,
O tom hlasu teď mluvím
a o tom hlasu chci napsat báseň.
2
Matka zpočátku nic nechápe
Je to dočasná vášeň – říká sousedovi.
V pokoji mezitím narůstá strach
Jako se při západu slunce po podlaze plíží stín.
Zatímco matka umývá talíře,
já se snažím vrhnout stín,
který je mi už dávno malý.
Zavírám oči,
a přemýšlím jak zůstat hlasem,
věčným hlasem věčného muže.
Hlas mně v tom nepomůže,
ale dávám souhlas,
aby se mé tělo stalo zvukem,
Tisícem a jedním hlasem
Jednohlasně Vidím ten hlas.
Hlas má výchozí bod,
dříve tento pokoj uklízela jiná žena,
Která už není.
Slyším zvuk jejího koštěte,
Tak zvuky oživují lidé
A lidé zvuky.
Zvuk vlaku znamená – lehnout si do trávy,
Lehnout si do trávy – příchod jara.
Když osamocen se díváš do nebe
Kde igelitový sáček předstihuje letadlo.
Matka neumí přečíst prach,
Umí se ho jen zbavit,
Pak zavírá okna A
by se dospělý strach nedostal z domu.
Aby ho neviděli jiní
Protože strach se stává poezií jen tehdy,
když ho pocítíš
A jiní ho nemohou spatřit.
A proto nemohu být Galaktionem
A budu Ereklem,
Který odmítá vyskočit z okna,
Který odmítá skákat o tyči, K
terý odmítá ještě mnoho dalších maličkostí.
Strach se bude snažit stát se mojí součástí,
jednou z mých vlastností,
Jako benigní nádor.
Nemohu na to ale myslet, K
dyž nade mnou jsou hvězdy,
A pode mnou rozkvetlá louka
A mravní zákon ve mně.
A vzpomínám na hlas
Když mě matka poprvé oslovila.
Tehdy poprvé jsem se zamyslel nad strachem,
Jako nad neoprávněným kompromisem
A tehdy místo tužky,
Jsem uchopil strach.
A byl to takticky správný krok.
...

2.8.2017 - večer tridsiaty

MONIKA KOMPANÍKOVÁ
vyštudovala grafiku a maľbu, ale zvíťazilo u nej písanie a literatúra. Baví ju písať, je to pre ňu zábava a relax. Môže pri tom na sto percent vypnúť a môže to robiť kdekoľvek. „Konštruujem si svoje vlastné svety a čo nemôžem žiť, to si môžem napísať. A môžem pri tom kohokoľvek rozobrať na súčiastky a on o tom nemusí vedieť. Písanie je pre mňa taká terapia.“ Nám sa táto krehká, no veľmi energická osôbka priznala, že úplne najradšej by strihala stromy, záhradníčila alebo stolárčila. A vďaka svojej zručnosti by sa asi vedela uplatniť vo viacerých smeroch manuálnej práce. Podľa nás by to však bola škoda. Na výbornú totiž zvláda aj svoju hru so slovíčkami. Bravúrne vie meniť ich poradie, skracovať a predlžovať vety či odstavce. Svedčia o tom jej literárne úspechy. Takým najväčším je román Piata loď, ktorý získal cenu Anasoft litera (2011) a bol preložený do piatich jazykov. Ako sfilmovaný vyhral cenu Krištáľového medveďa na medzinárodnom festivale Berlinale a detská porota ho ohodnotila ako najlepší film. Dozvedeli sme sa, že ju baví robiť aj noviny a rada by zmenila niektoré veci okolo nás. Vzápätí veľmi rýchlo konštatuje, že na to už priveľmi zlenivela. „Som lenivá, všetci sme leniví. Predtým som sa napríklad priväzovala k atómových elektrárňam, aby som niečo zmenila. Teraz tak maximálne napíšem nahnevaný článok do Echa...“ Rovnako ako ďalší hostia festivalu pred ňou (napr. Balla, Fedor Gál) si myslí, že si ľudia neuvedomujú ani nevážia, že práve žijú v tom najšťastnejšom období v akom kedy ľudia doteraz žili. „Všade dookola vidím veľa samoty a to aj napriek množstvu osobných až intímnych informácií zverejňovaných na sociálnych sieťach.“  

LIA LIKHOKELI, skromná, nesmelá, éterická poetka sa narodila v Chevsureti, malej odľahlej dedinke v gruzínskych horách. Návštevníkom sa po vypočutí jej asi bezkonkurenčne najzaujímavejších, až dych vyrážajúcich básní potvrdilo, že jej tvorba je rovnako originálna ako miesto, z ktorého pochádza. Potvrdzuje to autorkina básnická prvotina, za ktorú si od poroty hneď odniesla prestížnejšiu gruzínsku literárnu cenu, cenu Saba. Najsilnejšou básňou, ktorú sme si mohli na Mesiaci autorského čítania 2017, alebo počas jeho predchádzajúcich šiestich ročníkov vypočuť, však bola jednoznačne báseň:  Ako som sa zamilovala do havrana. Báseň o havranovi vyvolala také silné dojmy, a poriadne dlho doznievajúce, že sme sa vôbec nevedeli sústrediť na tie ďalšie. Prečo práve havran, symbol smrti a predzvesť zla? „Po dlhšom rozmýšľaní som si uvedomila, že havran so svojou zlou povesťou, musí byť asi dosť osamelý. Rovnako ako ja. Tak prečo sa nedať dokopy?“ Dokáže ju však inšpirovať hocičo. Všetky úplne normálne a bežné veci sú pre ňu zaujímavé. Vyhýba sa asi len svojim snom, s ktorými má veľmi špecifický vzťah. „Často mávam zlé sny a trápia ma nočné mory. Preto o nich nikdy nepíšem.“ Čo nás na záver tohto silne emotívneho večera najviac potešilo? Liine presvedčenie, že kým bude ľudstvo nažive, bude žiť aj poézia. A pre nás z toho vyplýva, že sa môžeme tešiť, ešte na množstvo jej vynikajúcich básní. Škoda len, že sa doteraz prekladu do slovenčiny alebo češtiny nedočkali. Ostáva nám len veriť, že sa to v najbližšej dobe snáď zmení.

Tvrobra - PDF 

Jak jsem se zamilovala do havrana

Nech mě na chvíli spočinout a povědět ti,
jak jsem se zamilovala do havrana.
Nechápej to špatně: není na tom vůbec nic směšného.
Tehdy jsem ještě nebyla tak průsvitná.

Celou zimu jsem hleděla do země
a přemýtala nad tím, že z půdy povstává sníh.
Celou zimu jsem hleděla na sníh
a přemýtala nad tím, že ze sněhu vyrůstá nebe.

Pak se mi oči nachladily.
Byly nemocné a pofňukávaly.
Dívala jsem se na ně a říkala si, že umírají.
Dívaly se na mě a říkaly si, že umírám.
Krmila jsem je medem a brala je na procházku.
Oči mě plnily sněhem a braly mě na procházku.
Tak jsme se setkali.
Seděl na okraji nebe
a s ním křivé paže zimy, holé stromy,
které vzal sebou na procházku.
Létal ve stopách zapadlého slunce
a sbíral zbytky, které za sebou na nebi zanechalo.

Šla jsem domu a řekla, že jsem se zamilovala
a že s ním chci žít.
Táta na mě křičel.
Máma plakala a řekla, že to neunesu,
že havraní život není nic pro mě.
Ale když jsem se jí zeptala, jaký život by tedy pro mě byl,
neměla na to odpověď.
Následovaly tři dlouhé noci bez nejmenšího náznaku svítání.
Na elektrickm vedení před domem povlával
a křičel nejdůležitější černý havran mého života.

Sbalila jsem si kufr
a vyplížila se oknem podle všech pravidel hry.
Podle všech pravidel hry jsem zanechala dopis
a telefoní číslo na strom, na kterém budeme bydlet.
Takhle jsme spolu začali.

Létání mi nedělalo potíže.
Jsem nadaná a vše se učím velmi lehce.
Stále mě tíží nespavost
a po nocích se cvičím v krákání.

Stále se oblékám do šatů křiklavých barev,
i když si havran myslí, že se nehodí
ani k zimní krajině, ani k havranímu životu.
Když se hádáme, skočím z mostu,
ale můj havran všechny mosty varoval
a ony mě zachytí ve vzduchu.
Nejdůležitější je, abych nevyskočila až do nebe.

Sem tam si o víkendu vyletíme z města
a nasloucháme tichu opuštěných domů.
Pak přistaneme někde na poli
a havran mě rozechvívá, zobákem mě laská podél páteře.

Vím, trápí ho, že nemáme děti,
a pokouší se svůj neklid skrývat.
Ale občas, když sedí otočen zády,
se mu kolem krku chvějí šedá pírka.
Tehdy ho obejmu, položím jeho křídla na svá ramena
a zatímco osamnělé stromy na cestách zpívají o zamilovaném havranu,
v pláči na širých lukách, tančíme.

Proč jsem tolik zhubla?
Proč tak pobledla?
Nevím. Takový je život.
Již brzy propukne pravidelná nemoc mých očí - jarní déšť.
To dostávám chuť na chvíli spočinout a s někým mluvit.
A letím dny v kuse
a vypravuji, jak jsem se zamilovala
do jednoho vzdáleného černého bodu na zimním nebi.

1.8.2017 - večer dvadsiaty deviaty

VLADIMÍR BALLA
Ballu asi nemusíme veľmi predstavovať, tak aspoň v skratke:
Balla, prozaik
Balla, autor 10 kníh,
Balla, štvornásobný finalista Anasoft litera
Balla, víťaz Anasof Litera (2012) za knihu V mene otca
Balla, slovenský Kafka
Balla, perfekcionalista
Balla, obľubujúci samotu
Balla, hľadajúci inšpiráciu v bežných veciach a v rozhovoroch ľudí, ktorí nevedia, že ich niekto počúva.
A čo o sebe prezradil košičanom sám?
„Chcel by som obnažiť až na kosť omyly myslenia iných.“
„Aby som písal potrebujem antitézu, potrebujem s niekým nesúhlasiť.“
„Je dobré, keď prekladateľ počká, kým autor svoje texty dopíše.“
„Mám rád texty, ktoré mi niečo dajú, je ich relatívne veľa, a nie sú to tie masovo predávané...“
A keď je už všetko napísané a všetko odžité? „Vlastne ani nepotrebujeme ďalšie generácie.... Bojíme sa búrok... ako napríklad nedávno v Prešove. Keby tam už nikto nebol... tak sa vlastne nič nestane.“
„Neviem si predstaviť lepšiu dobu ako je táto, na to aby ľudia boli šťastní. Každý má možnosť byť šťastný, nie ako v socializme.“
No čo myslíte? Bolo naše stretnutie zaujímavé? Naša odpoveď je áno... a nechýbala ani irónia a čierny humor a la Balla.

DAVITH GABUNIA
Dramatik Davith Gabunia sa narodil v prímorskom mestečku Poti. Vyštudoval anglický jazyk a literatúru, rodové štúdia, publikuje v literárnych časopisoch, prekladá a recenzuje anglických a švédskych autorov a do gruzínčiny prekladá nielen súčasných dramatikov, no i diela autorov ako Strindberga, Ibsena i Shakespeara. Za svoju divadelnú hru získal cenu festivalu Ardifest. Píše o mužoch aj ženách. My sme sa však s ním viac rozprávali o tých ženách a o súčasných problémoch vo vzťahoch muž - žena. „Ja to vidím tak, že my muži sme problémom. Nemusíme sa už ako v minulosti starať o rodinu. Nemusíme chodiť na lov, ale tá túžba, respektíve tento starobylý zvyk zabíjať, v nás stále je. Dnes môžem navonok síce vyzerať ako upravený, pekný intelektuál, ale pud zabíjania vo mne stále bude ukrytý. Sú to prirodzené pudy... alebo sa tak zdajú, ale určite sú to konštanty.“ Sám sa cíti ako feminista. Sedem rokov pracoval pre feministickú organizácia, kde pracoval najmä pre ženy vo väzení. Tam sa dozvedel, že až 98 percent z odsúdených za vraždu boli obeťami domáceho násilia. „Muž a žena fungujú ako dve farby. Biela a čierna. Výsledok je však taký, že jedna vždy prevláda... ale ani všetky ženy nie sú sväté...“ Svojimi hrami poukazuje na konflikty vo vzťahoch vyúsťujúce do násilia. „Nie som taký naivný, aby som si myslel, že moje hry by vedeli zmeniť nejakého muža. No možno sa minimálne zamyslí a bude nad tým uvažovať.“ Budúcnosť divadla autor vidí v malých divadlách, v ktorých majú herci a diváci k sebe blízko. „Divadlo je živé umenie. Rovnako ako pri predstavení reagujú diváci, môžu reagovať aj herci. Nie je to ako keď sledujete televíziu a prepínate si programy. Ja svoju úlohu vidím v tom, že ako autor by som hrou mal vyprovokovať práve tieto reakcie medzi divákmi a hercami. A že sú moje hry kruté? Pozrite sa okolo seba, čo sa všade naokolo deje... a v tomto kontexte potom už hry tak kruto nevyznievajú.“

31.7.2017 - večer dvadsiaty ôsmy

ZVIAD RATIANI,
jeden z najvýznamnejších gruzínskych básnikov získal v roku 2005  najvýznamnejšiu gruzínsku literárnu cenu Saba. Okrem vlastnej básnickej tvorby sa venuje prekladom významných anglických i nemeckých básnikov ako T.S. Eliot, E. Pound, R. Frost či M. Rilke. Jeho poézia je plná lásky, strachu, smrti, myšlienok a odvahy no i sebaobviňovania sa a pripisovania si viny za dianie okolo seba. Prikláňame sa k názoru, že to snáď vychádza aj z doznievajúcich traumatizujúcich zážitkov z vojnových 90-tych rokov minulého storočia v Gruzínsku a z jeho osobnej účasti vo vojne za nezávislosť. „Bolo to veľmi ťažké obdobie pre všetkých. Videli sme zomierať ľudí, zažili sme občiansku vojnu, násilný separatizmus v autonómnych oblastiach v Abcházku a Južnom Osetsku a veľa ďalších vojnových konfliktov. Keď sme boli súčasťou ZSSR boli sme zvyknutí na stabilitu a akosi sme vtedy zleniveli. Potom prišla nezávislosť a s ňou ruka v ruke tvrdý realizmus a kapitalizmus. Nezávislí sme 20 rokov a je to ťažké.“ Autor sa hrdo zastáva všetkého, čo sa týka Gruzínska, ale vojna je vojna... „Nebáli sme sa vojny, keď sme do nej išli, začali sme sa jej báť, až keď skončila. Vojna nie je šport a my nemôžeme niekomu fandiť!“

REKVIEM ZA ŽIVÉ – úryvok

Čím jsme se provinili,

když jsme slunci razili cestu k chladnému domu?

...

Čím jsme se provinili,

když jsme se s řevem přidali k přízračným vojákům,

kteří dali každému do rukou pochodeň

a během noci omílali pořád dokola podivná slova,

vlast se domnívá,

vlasti se zdá,

vlast vás slyší.

Celou noc hřímal mikrofon,

pohupovalo se náměstí,

pukaly zdi.

Vítězství nebo smrt – vzlykala nemluvňata ze zatlučených oken porodnice

PETER BALKO
Mladý, sympatický a skromne vystupujúci Peter Balko nám porozprával nielen o detstve v Lučenci, ale aj o práci scenáristu a hľadaní inšpirácie k svojim príbehov. Za svoj literárny debut, Vtedy v Lošonci, sa stal finalistom ceny Anasoft litera. Prečo Lošonc? Je to historický názov Lučenca, jeho fonetická podoba v maďarčine, kde sa narodil a kam sa aj vďaka svojim starkým, u ktorých trávieval každé prázdniny, ešte stále rád vracia. „Chodím si tam pre príbehy a kniha vznikla aj vďaka starkovcom.“ Ide o tragikomický príbeh chlapca, rozprávača, Leviathana a jeho najlepšieho kamaráta Kápiu, ktorý pochádza z iných sociálnych pomerov. Rozprávačom je do istej miery osemročné alterego autora a Kápia je z veľkej miery jeho najlepší kamarát zo školských čias. Peter Balko sa stal známym aj vďaka spoluautorstvu scenára k filmu Kandidát. A aktuálne už budú po Slovensku prebiehať premiéry aj jeho druhého filmu, Čiara. Čiara je filmový príbeh, posadený do okolia našej východnej hranice s Ukrajinou (okolie Uble) a zoznamuje nás so životom a praktikami pašerákov a prevádzačov. Tí, ktorí ho už videli majú na neho diametrálne iné názory. „V Karlových Varoch ho považovali za sci-fi, v Bratislave za prehnaný a v Michalovciach konštatovali, že to mohlo byť ešte drsnejšie.“ Ako sme sa dozvedeli, práca na scenári nebola vôbec ľahká. „Nikto by sa tam s nami nebol bavil, keby mamina producentky Wandy Adamik Hrycovej odtiaľ nepochádzala.“ No a zakaždým sa to tam nezaobišlo ani bez, povedzme pobratania sa... čo predstavovalo vypitie 3,4 až 8 poldecákov. Pokiaľ sa čosi nevypilo, rozhovoriť sa k danej téme nechcel nikto. „Ja som potom často ani nevedel ako som zapol či vypol diktafón, alebo som ho ani nezapol...“ Kvôli príbehu navštívili azylové domy, miestnych obyvateľov a rozprávali sa aj s colnými úradníkmi. Každý prispel tým svojim pohľadom a skúsenosťami. Môžeme konštatovať, že téma i prostredie sú zaujímavé. Snímok má preto predpoklady zapáčiť sa verejnosti a stať sa úspešným. My držíme prsty!

30.7.2017 - večer dvadsiaty siedmy

LELA KODALAŠVIL,
spisovateľka, dramatička a literárna kritička sa narodila v Tbilisi. Vyštudovala žurnalistiku a filozofiu a v súčasnosti pôsobí ako redaktorka v gruzínskom literárnom časopise. Jej tvorba je venovaná prevažne ženám stredného veku, aj keď nám predstavila ukážku zo svojej tvorby, kde vystupujú už staršie postavy. Sú nimi manželský pár, ABO, 81 ročný maliar a jeho žena KATKA, 76 ročná poetka a MERAB, 38 ročný maliar. Môžeme povedať, že ide o akýsi manželský trojuholník. Dlhoroční manželia, unavení spoločným životom, strádajúci, čo sa týka peňazí, no najmä lásky svojich blízkych a na druhej strane, mladší maliar, očarený poetkou prostredníctvom facebooku, ktorú spoznáva cez jej  nepravdivo  informujúci profil. Spisovateľka touto hrou poukazuje na neobmedzenú možnosť zneužívania sociálnych sietí a tiež na generačný posun pri ich využívaní. Jej hlavným cieľom  je však  poukázať na to, že tento moderný svet už starcov žiaľ nepotrebuje, ignoruje ich a sú príťažou. Dôsledky tohto všeobecného správania sú pre nich viac ako tragické. Cítia sa nepotrební, a to nielen pre svoje okolie, ale čo je ešte alarmujúcejšie, cítia sa nepotrební pre svojich najbližších... A nad tým by sa asi bolo treba zamyslieť viac... a asi nám všetkým...

...

ABO: (Křičí za Katkou) Starce nikdo nepotřebuje! Starce všichni nenávidí! Starce nikdo nepotřebuje. Nás nikdo nepotřebuje… (Poslední větu si řekne sám pro sebe.) (ABO se posadí do křesla a na promítacím plátně se znovu objeví mladá dvojice.

OLENA HUSEJNIVA,
poetka, performerka a rozhlasová moderátorka sa narodila v meste Pomična v Kropyvnyckej oblasti a momentálne žije v Kyjeve, kde má i vlastný program o kultúre v Ukrajinskom rádiu. Narodila sa v rusky hovoriacej rodine, po rusky však nikdy nič nenapísala. Kým doma s otcom hovorila po ukrajinsky, s mamou po rusky. Píše voľným veršom a performerkou ju nazvali, lebo spolu so svojou priateľkou spojila video s básňou. Prvý pokus jej nevyšiel, nevzdala to však. A pokiaľ bola spokojná s jeho prevedením, natočili ešte dve. Za to posledné potom získali v roku 2014 ocenenie.

29.7.2017 - večer dvadsiaty šiesty

WOJCIECH GÓRECKI
Historik, novinár, reportér a politológ, ktorý sa už 25 rokov profesionálne špecializuje na problematiku severného a južného Kaukazu. Môžeme ho nazvať Gruzínom. O stave, vývoji a politickej situácii v Gruzínsku nám prostredníctvom ukážky zo svojho diela (Prípitok na predkov) porozprával viac ako samotní autori z Gruzínska. Prečo ho zaujal práve Kaukaz? „Nikto sa ním v tom čase, keď som začínal, nezaoberal a potom, keď som tam cestoval čoraz častejšie, som zistil, že na takom malom území sa deje tak veľa... veľa histórie, veľa konfliktov, veľa náboženstiev a človek sa pri tom už 25 rokov vôbec nenudí. Kaukaz nepochopíte, nepochopíte čo sa tam deje, ak nepoznáte, čo sa tam dialo predtým.“

Bašta
Předpokládá se, že existovaly dva starobylé gruzínské státy – Kolchida a Ibérie. První se nacházel na území dnešní západní Gruzie. V šestém století před naším letopočtem na černomořském pobřeží Kolchidy vyrostly řecké osady, přelom tisíciletí přinesl nadvládu Říma a následná století byzantskou vládu. Ibérie, nacházející se ve východní Gruzii, podléhala perskému vlivu, jakmile však tento vliv začal slábnout, iberští vládci se osamostatňovali. Po nějakém čase Ibérie převzala název Kartli a celá země – Sakartvelo, země Kartlinců. Podle tradice gruzínští Židé putovali se svým rabínem Eliášem do Jeruzaléma a byli svědky umučení Krista. Od jednoho z vojáků koupil Eliáš roucho, které měl Spasitel během mučení na sobě, a vzal ho s sebou do své země, do hlavního města Mccheta, kde ho daroval své sestře Sidonii. Ta si látku přitiskla k hrudi a v silném rozrušení vypustila duši. Pochovali ji společně s rouchem, poněvadž žádná síla ho neuměla vytrhnout z objetí nebožky. Na tom místě vyrostl mohutný cedr a o několik století později zde postavili svatyni Sveticchoveli. Sidonie se stala první svatou Gruzínské církve.

EKATERINE TOGONIDZE
pôsobí ako novinárka, vyučuje na univerzite a je aktívnou spisovateľkou a blogerkou. Zoznámila nás so svojim dielom Symfónia planét, ktoré napísala inšpirujúc sa príbehom abcházkej ženy, ktorý spoznala a neskôr mala prerozprávať v I. osobe počas akcie organizovanej OSN. „Bolo to ťažké, zžiť sa s touto ženou. Pri rozprávaní príbehu som sa stále mýlila a vracala sa do tretej osoby akoby som rozprávala o niekom inom, cudzom. Lektori ma však stále opravovali. Čím viac som ale rozprávala v prvej osobe, tým viac som si uvedomovala aké to bolo pre tú ženu ťažké a pociťovala som s ňou stále väčšie prepojenie. Pri spracovávaní práce o tomto príbehu zo stretnutia vznikla potom táto moja kniha." Autorka ako jedna z mála sa venuje práve vojnovým osudom písaným z pohľadu žien, o ktorých sa viac začína hovoriť až teraz. „Ženy majú v tejto vojne veľkú úlohu. Snažia sa udržať rodinu.“ Zaoberá sa tiež problémami chlapcov, mužov trpiacich napríklad dislekciou, či šikanou, a ďalšími problémami, ktoré spoločnosť stále zväčša ignoruje. Trápia ju aj vykonané potraty (v minulom roku ich bolo vykonaných v Gruzínsku 20.000 na plodoch dievčat) a samozrejme rovnako domáce násilie na ženách. „Som presvedčená, že násilie na ženách začína už pri potratoch!“

Symfónia planét,
...
Mír v nás nebyl. Po návratu z války se Georgij zpět nevrátil, prošel válkou, ta mu ale zůstala v duši. Nemohl zapomenout na nevyhnutelnou smrt, která spolu s vojáky dostihovala ženy a děti; toho, kdo před ní utíkal, pronásledovala jako stín dokonce i za slunečných dní… nemohli zapomenout na svou nechtěnou nebo chtěnou účast ve smrti. Georgij mi vyhlásil válku – obvinil mě z neporozumění… Vždyť pochopit válku lze pouze ve válce.
...
Neměla jsem ani jméno. Byla jsem pouze 21 gram, ale už jsem měla horní a dolní končetiny, samozřejmě mi tlouklo srdce, byla vytvořena centrální nervová soustava včetně bloudivého nervu… Měla jsem čelist, zárodky zubů, sluch a zevní genitálie. Jsem obětí selektivního potratu, rozsudek nade mnou byl vynesen, když ultrazvuk odhalil pohlaví – dívka. Otec dokonce nezkoumal narození dcery, matka mě nosila ještě několik dní, vyrostla jsem do 9 centimetrů… Byla jsem za ty dny vděčná, byla jsem vděčná za každý den.

28.7.2017 - večer dvadsiaty piaty

MARTIN REINER, nakladateľ a spisovateľ bol našim hosťom aj v predošlých ročníkoch festivalu. Vôbec to ale nikomu nevadilo, práve naopak. Tí, ktorí ho už zažili sa tešili na opätovné stretnutie a tých, ktorí sa s ním stretli po prvýkrát si veľmi rýchlo získal svojim príjemným vystupovaním a určite zaujímavými skutočnosťami zo svojich nevšedných životných ciest, na križovatkách ktorých sa zastavil na vojenskej škole, či vo väzení. Všetky jeho cesty viedli nakoniec aj tak len k umeniu a k literatúre. Autor už roku 2000 začal pracovať na knihe o slávnom aj zatracovanom básnikovi Ivanovi Blatnom, ktorý zažil literárnu slávu, po emigrácii (1948) absolútny pád a snahu o vymazanie z českých literárnych dejín a nakoniec skonal v psychiatrickej liečebni.K napísaniu románu, ktorý sčasti pripomína odbornú monografiu s publicistickými prvkami a sčasti beletrizovaný životopis s fiktívnymi prvkami, ho priviedlo porovnávanie jeho básnickej tvorby s tvorbou Blatného. Prvé hlbšie zoznámenie sa s jeho tvorbou urobilo z Reinera veľkého obdivovateľa tvorby Ivana Blatného a nakoniec skončilo skoro 30 ročným venovaním sa, skúmaním a zbieraním materiálu o jeho zaujímavom životnom osude. Príjemné literárne pozastavenie nám spríjemnila moderátorka, Beáta Hybáčková, svojimi zaujímavými otázkami, ktoré nám pomohli ešte viac spoznať hosťa večera. Ďakujeme.

GAGA NACHUCRIŠVILI
Novinár a básnik, držiteľ literárnej ceny Saba za poéziu (2013), GAGA NACHUCRIŠVILI, vyštudoval históriu, ktorú prednáša na univerzite. Svojim študentom sa literatúru a jej autorov snaží vždy predkladať najmä z pohľadu nejakých zaujímavých faktov. Možno práve preto je medzi nimi obľúbený a jeho prednášky nikdy nemajú núdzu o nových a kvalitných študentov. Je považovaný za jedného z najproduktívnejších básnikov svojej generácie s bohatým básnickým jazykom a obrazotvornosťou. Pripúšťa, že píše divné básne, divné zbierky a možno tak aj on sám pôsobí na svoje okolie. No jeho tvorba je krásna a vôbec nie divná. Pochádza z Abcházska, teritoriálnej časti Gruzínska v severnej časti krajiny, ktoré je v súčasnej dobe de facto nezávislou separatistickou republikou, uznanou a podporovanou Ruskom. Často sa mu o rodisku sníva a musí myslieť na všetkých tých ľudí, ktorí sa stali utečencami vo vlastnej krajine. Návrat domov, by možno znamenal zastrelenie už na hranici. Napriek tomu neprestáva veriť, aj keď teraz tomu nič nenasvedčuje, že sa tam raz bude môcť vrátiť. Svoje smutné pocity a lásku k rodisku vyjadril v krásnej, nostalgickej básni:

BIČVINTA – PICUNDA

Potichu vlnami sny se houpají,
Klid dýchá tu podivem laskavým.

Mladí břeh a břeh dětství tam,
Kéž bych mohl ještě zůstat tam...

Nebe zlatem vítá svítání,
a za obzorem už plane oheň...

Myslím na sosnu,
která tam stojí Schne a souží se,
jak na mě čeká.

Volá hlasem z minulosti

Bolest stařičké – nad vrcholky hor,
Zklamaně hledí na lodě

Já se vrátím, věř mi,
odpočineme si.

27.7.2017 - večer dvadsiaty štvrtý

KATO DŽAVACHIŠVILI,
novinárka a poetka, držiteľka viacerých literárnych ocenení predstavila svoje surrealistické básne zachytávajúce jej citové pohnútky, vzruchy, zážitky a realitu videnú tak inak, slobodne, vlastnými očami. Zbierka (Uspávanka pre mužov, 2015) zachytáva obdobie 90. rokov minulého storočia, kedy Gruzínsko prechádzalo zložitou politickou situáciou. Veľa ľudí muselo vtedy emigrovať. Väčšinou to boli ženy, ktoré na seba prevzali väčšinu mužských povinností, nevynímajúc zodpovednosť zarobiť peniaze, aby mohli uživiť svoje deti a rodiny doma. Ona, ani nikto z jej rodiny si týmto prejsť nemusel, no veľa jej priateľov sa to dotklo. Sama sa necíti byť striktne surrealistickým autorom, píše aj fantasy a iné žánre a nevie prečo ju v rámci festivalu takto označili.
Ukolébavka pro muže (úryvok)
Vy jste ti, kteří přišli na tento svět
a slabosti a naše břemeno si naložili na vlastní bedra.
Vy jste ti, kteří do našeho lůna zaseli své semeno,
a my jsme ve vás ztvrdly jako kůstka v hrudi.
Vy jste ti, kteří nás nazvali svým obratlem
a nás přeplněné očekáváním z našich těl jste setřepali prach.
Vy jste ti, kteří slibovali: že nás ochráníte, nakrmíte, budete chránit náš dětský spánek.
My jsme ty – které uvěřily,
opřely se o vás a zamísily těsto očekávání.
„Chléb to je náš vezdejší“ – z těla – v tónu vyvolené dítě.
„Krev je to naše vezdejší“ – Pokora – Omytí nohou kadidlem.
My jsme ty, které ve vás uvěřily
Vy jste – stěny.
Vy jste zákopy
Vy jste – klid.
Příležitost zachraňovat se láskou.

26.7.2017 - večer dvadsiaty tretí

PRZEMYSLAW WITKOVSKI
Politológ, básnik, esejista, novinár a publicista, človek ktorého fascinuje spojenie popkultúry a ideológie svoje čítanie aktuálne uviedol popisom súčasnej politickej situácie v Poľsku a prebiehajúcich štrajkov odvíjajúcich sa od všeobecnej nespokojnosti až k nespokojnosti s reformou v súdnictve.
Spojeniu popkultúry a ideológie sa venoval esejami (Sláva supermanom), z ktorých úryvok sme si mohli vypočuť. Nemilosrdne sa v nich zaoberá absolútnou analýzou zameriavajúc sa na rôzne veci, aspekty diania a ich vývoj či vývin v časovom horizonte. Jeho pozornosti neunikli hospodárske krízy, vojnové a pornografické filmy, politické režimy, celebrity, ale aj obyčajné bankovky. Na tie zaostril z hľadiska zmien v ich výtvarných a grafických prevedeniach počas rôznych politických systémov. Bežne, skoro denne s nimi prichádzame do styku, ale ruku na srdce, kto sa reálne niekedy zamyslel aký vplyv mala doba na ich zmeny vo vzhľad. Przemysław Witkowski však áno. Postrehol, že sa na peniazoch v období po vojne striedali vyobrazenia znázorňujúce anonymné postavy robotníkov, neskôr už aj s konkrétnymi tvárami robotníckych predstaviteľov. Potom prišli komunistickí štátnici a pokrokovo zmýšľajúci politici a nakoniec došiel rad i na panovníkov a kráľov. Nezabudol si tiež všimnúť, že ženy sa z bankoviek akosi vytratili. Od vyhlásenia nezávislosti v Poľsku sa ich vyobrazenia dostali na bankovku len dvakrát. A čo vy? Pamätáte sa ešte na tie naše? Socialistické? Spomeňte si na našu hnedú desaťkorunáčku s pionierkou a dedinským dievčaťom so šatkou, pozadie dokresľuje akýsi výrobným podnikom (1960), príjemne zelenú stokorunáčku so zlievačom a roľníčkou držiacou snop obilia, ktorá platila až do konca socializmu, či už modernejšiu ružovo-hnedú 500-korunáčku s vyobrazením vojaka a partizána so zbraňami a v pozadí Strečno. Asi si to teraz budeme viac všímať, aspoň ja áno. Zaujímavé zistenie.

THEA THOPHURIA,
oceňovaná spisovateľka a poetka sa narodila v Sukhumi, dnes hlavné mesto separatistickej Abcházskej republiky, kde žila do svojich 14 rokov. Aj napriek tomu, že tu zažila vojnu a ťažké časy, si zo svojho rodiska pamätá tie pekné veci ako školu, hory, more, prímorské rezorty... ako poznamenala... aspoň sa o to snaží. „Teraz je to tam všetko zanedbané a oveľa chudobnejšie ako predtým,“ poznamenala melancholicky. Keďže sa autorsky venuje aj tvorbe pre deti a mládež nevyhli sme sa ako knižnica zameraná práve na detského čitateľa témam rozprávky, detská literatúra a jej tvorcovia. Priznala že nečakala, že sa na Slovensku stretne s takou bohatou ponukou a dlhým radom mien autorov píšucich pre deti. V Gruzínsku vyrástla na knihách asi desiatich autorov a v súčasnosti ich pozná asi rovnaký počet. Zo slovenských poznala len Ľubomíra Feldeka a jeho Modrú knihu rozprávok, ktoré boli preložené do gruzínčiny. Pre nás prekvapujúce zistenie! Teraz, poznajúc už tieto čísla, môžeme byť naozaj hrdí na našu bohatú ponuku kvalitnej literatúry pre tých najmladších a naozaj skvelých slovenských detských autorov. Jej pochvala smerovala rovnako slovenským ilustrátorom a ich nádherným knižným ilustráciám.

25.7.2017 -  večer dvadsiaty druhý

TEŤANA MALJARČUK 
Mladá ukrajinská spisovateľka a publicistka už napísala sedem kníh. Dlhodobo pôsobí v Rakúsku, kam utiekla, ako povedala sama pred sebou. „Celý svoj život cestujem, alebo skôr utekám, asi najskôr pred sebou. Najprv z môjho rodiska, menšieho mestečka Ivano-Frankivska, do Kyjeva a potom za láskou do Viedne.“ K nám pricestovala, aby predstavila svoju najnovšiu, ešte teplú knižnú novinku, Zabudnutie. Skutočný príbeh o masívnej (vynútenej) emigrácii z oblasti Ukrajiny. O úteku (bez možnosti návratu) inteligencie pred boľševikmi v prvej polovici 20. storočia. Najmä však o nezabudnuteľnom Vjačeslavovi Lipinskom, prominentnom ukrajinskom historikovi a filozofovi, ktorý celý svoj život pracoval na koncepte vzniku nezávislej Ukrajiny. Na knihe intenzívne pracovala 5 rokov. Táto naozaj ťažká téma ju natoľko opantala a pohltila, že ju nakoniec prenasledovala aj počas nocí, kedy ju vraj sám Lipinský chodil prosiť, nech už ho konečne nechá na pokoji...

Úryvok
Pod černým řádkem jsem si přečetla nekrolog. Významný historik a politik. Nařídil, aby mu po smrti probodli srdce, protože se bál, že ho pohřbí zaživa. Probodnutí srdce provedli v rakouském sanatoriu Wienerwald, v tom samém, kde se o několik let dříve neúspěšně léčil téměř neznámý Franz Kafka. Svědky procedury byli mladá Lypynského dcera Eva a jeho bratr Stanislav. Ve tu samou dobu, 31. června, oslavil páté narozeniny můj dědeček. Jeho matka, která neměla koně, se sama zapřahala do pluhu, aby zorala hektar země a místo podpisu malovala křížek. Ukrajina, přesněji východní Halič, jejich domov, byla tenkrát ještě součástí Polska. Moje druhá babička už taky žila. Její maminka měla nejkrásnější hlas v okolí. Ale málokdo si jej stihl užít, protože žena zemřela bezprostředně po porodu. Vdovec, kdysi bohatý sedlák, zanechal dceru na schodech sirotčince. Sám zemřel hladem v roce 1933. Jejich domov – Malorusko, Naddněperská Ukrajina, Velká Ukrajina, Ukrajinská sovětská socialistická republika byla de facto součástí Ruska. Ale je možné nazývat domovem zemi, která zabíjí? Nevím. Ocitla jsem se v břiše plejtváka obrovského. Spolknutá, pořád jsem ještě měla šanci vzkřísit svůj příběh. Svůj i jeho – Vjačeslava Lypynského. Životní příběh prostřednictvím toho jeho. Musela jsem jenom předstírat, že srdce nikdo nikomu neprobodnul a ono bije doteď. V mém hrdle.

GIORGI KEKELIDZE
Básnik, esejista a zakladateľ prvej gruzínskej digitálnej knižnice lib.ge, pôsobí vo funkcii generálneho riaditeľa Národnej gruzínskej parlamentnej knižnice. Nám predstavil úryvok z knihy Gurijské denníky (2014), ktoré sú akýmsi špecifickým memoárom, pokusom o rekonštrukciu minulosti a hrou, ktorá vťahuje čitateľa. Autor v nej opisuje skutočne existujúci región Guria v blízkosti Čierneho mora, pri Turecku. Kniha zaznamela obrovský úspech doma aj v zahraničí a stala sa autorovým bestsellerom.

Gurijské denníky (GURIAN DIARIES) - úryvok
Jak už jsem řekl, Gurie je neslýchaně chudá. Ale její hory a údolí si nespletete s žádnými jinými. Poznám je podle aromatu, protože jsem žil tam i tam. Hory mají vůni rozpálených, zakouřených, starodávných zdí a kozího hnoje, a údolí vůni trochu nahnilých mandarinek, jednou pálené kořalky a školních lavic. Přátelé, v Gruzii najdete i mlhy Bachmaro,4 i magnetické písky Ureky, i vinnou révu Bachvi, i citrusové plantáže Šroma (přesně na takovou větu byste narazili v osmdesátých letech v takzvaných „propagačních albech“ pojmenovaných třeba Země zeleného zlata). Tak tedy Gurie je i bohatá. Mimochodem, bez ohledu na Krimančuli,5 v Gurii raději pláčou a oplakávají. Ve zdejších pohřebních obřadech skutečně je jakási přitažlivá přehnanost karnevalu. Doprovázel jsem plačky z pohřbu v jedné vesnici na pohřeb v druhé vesnici a pozoroval jsem zvláštní přerody těch žen: okamžitý přechod od popisu receptu sacebeli6 k nářku. Nejpodivnější je to, že oba dva ty stavy (povídání o sacebeli a pláč na pohřbu) byly – pro mě osobně – neuvěřitelně přirozené. Právě v tom je paradoxnost Gurijců.

24.7.2017 - večer dvadsiaty prvý

ZOŠKA PAPUŽANKA 
Originálna, spontánna, živá a energická poľská autorka, vyštudovala divadelnú vedu, vyučuje poľský jazyk a má slabosť pre náušnice. V kuloároch nám prezradila, že vraj ich zbiera a chýba jej už len sedem párov, aby mala na každý deň v roku jedny. My o nej tiež vieme, že v písaní je staromódna, píše perom na papier, klávesnica je pre ňu tabu a top jej spisovateľom stále zostáva Nabokov. Čo je ale pre nás čitateľov najdôležitejšie, je skutočnosť, že píše a že to robí naozaj dobre. Vydavateľ o nej už po prvej knihe povedal, že nie je autorom na jednu sezónu, ale je skutočný talent. Dôkazom sú jej tri knihy a dve nominácie na cenu Nike a Passport Policy Krakow. A nám neostáva len súhlasiť. Jej tvorbu charakterizuje neobyčajná ľahkosť s akou sa hrá a žongluje so slovami, satirický spôsob podania a tiež opakovanie slov, ktorým zdôrazňuje a čitateľa tým magicky pripútava k svojmu príbehu. Pravda pravdúca... prečítajte si ukážku...

BASA DŽANIKAŠVILI 
Dramatik, prozaik a jeden z najúspešnejších gruzínskych televíznych a rozhlasových producentov. Autor mnohých divadelných hier, ktoré sa objavujú nielen na doskách gruzínskych divadiel, ale aj Veľkej Británie, Francúzska, Nemecka či Ruska. Držiteľ množstva domácich a zahraničných literárnych ocenení. Tak práve tomuto vzácnemu hosťovi festivalu sa v Poľsku do čítačky miešal politický míting a u nás v Košiciach vystúpenie nie práve tichých rómskych hudobných skupín. Ako bonusový balíček sa Košice pochlapili a poskytli mega dávku horúčavy a kvôli zavretým oknám aj nedýchateľného vzduchu. Napriek tomu, že sa kúpal vo vlastnom pote a mal zo seba nepríjemný pocit, sa pán spisovateľ nenechal nepriaznivými skutočnosťami odradiť. Klobúk dole! My sme sa tak mohli tešiť z úryvku, z hry o jednom dejstve, Nezatvorené dvere. Príbeh, ktorý poslucháčom predstavil prokurátora, sudcu, novinára, upratovačku a muchu sa môže odohrávať naozaj v ktorejkoľvek krajine či meste, v akomkoľvek čase a rovnako môže byť aktuálny pre všetky národy a všetky politické režimy. No posúďte sami...

23.7.2017 - večer dvadsiaty

ZURAB RTHVELIAŠVILI, príslušník generácie post-sovietskych umelcov, jeden z pionierov zvukovej poézie a básnických performancií v Gruzínsku si podmanil svojich poslucháčov nielen zjavom, bezprostredným vystupovaním no aj nemiznúcim úsmevom. Jeho zvukovú poéziu, založenú na tradíciách dadaizmu-futurizmu, charakterizuje nezmyselné hromadenie slov, ktorými vie autor naozaj veľmi zručne manipulovať. Zároveň ich kombinuje s rôznymi zvukmi, spoliehajúc sa vždy na spontánnu improvizáciu. Na naše spoločné stretnutie si priniesol podivne vyzerajúci hudobný nástroj, ktorý pre neho zostrojil iránsky priateľ, známy hudobník a pre ktorý doteraz hľadá pomenovanie. Aj pomocou neho dosiahol zvýšený záujem u publika a vlnu obdivného potlesku. Ten dokonca hravo vyprovokoval až do burácajúceho aplauzu. Gruzínsky Kráľ dadaizmu so svojim umením aktuálne pôsobí vo Švédsku, krajine s hlbšou a dlhšou tradíciou zvukovej poézie, kde si s priateľmi založil avantgardné divadlo. Rozhodne sme si so sebou odniesli hlboké dojmy. Ďakujeme.

xxx
Cibule má mnoho vrstev, tvrdí ústa hledající další.
Když oloupeš šaty,
objeví se tvar.
Barva a chuť donekonečna loupané cibule
promění nepodstatnou frázi na tezi
a hodí cibuli
do krku.
Příteli, cibule má mnoho vrstev,
vůní a chutí.
Připravuji odpověď s nožem na prkýnku,
krájím tiché písmeno
nelítostně
vrstvu po vrstvě,
abych vytvořil zvuk,
zatímco
naslouchám zpovědi.

JÁN GAVURA
„Ľudia sa poézie boja, považujú ju za niečo neuchopiteľné a nepochopiteľné“
Ján Gavura, slovenský básnik, prekladateľ, knižný editor, univerzitný učiteľ, literárny kritik, šéfredaktor časopisu Vertigo a zástupca šéfredaktora Enter sa pri vymenuvávaní všetkých týchto jeho profesionálnych podôb nezdržal úsmevu. Vraj s toľkými funkciami, čo sa týka literatúry, sa nikde vo svete ľudia neprezentujú, mohlo by to byť tiež znakom neprofesionality. Preto sa za to aj trochu hanbí. Priznal sa, že si často uvedomuje, že to čo uverejňuje nie je písané pre neho samého. Jeho básne preto možno neobsahujú až také intímne elementy, ktoré by tam chcel dať a radšej sa uchýli ich čiastočnému zakódovaniu. Škoda pre nás čitateľov, nemyslíte? Periodicita vydávania kníh je u neho vždy s niekoľkoročným odstupom (5,6,7 rokov). Možno to je zapríčinené práve potrebou hľadania vnútornej vysporiadanosti sa s textami, vracaním sa k napísanému a prepisovaním. A určite k tomu prispieva i veľká pracovná vyťaženosť autora. Jeho najnovšia rozpracovaná zbierka má mať 40 básni, hotových má 20 a ako poznamenal, ani s tými nie je stále spokojný. :-) My sa však na nich už teraz tešíme!

22.7.2017 - večer devätnásty

JURAJ BRIŠKÁR
„Keby ma chceli potrestať samotkou, asi by veľmi neuspeli“, povedal o sebe náš hosť Juraj Briškár, spisovateľ, finalista Anasoft litera 2015 a literárny vedec, pre ktorého každé slovo má obrovskú moc. Ak by sme niekedy vypracovali prieskum u návštevníkov Mesiaca autorského čítania, asi by sme sa poväčšine zhodli na tom, že toto bol jeden z najzaujímavejších festivalových hostí v Košiciach. Jeho vnímanie a hodnotenie skutočnosti je pre mnohých z nás až nepochopiteľný... Jeho pohľad na svet, prepájanie vecí a skutočnosti, či analógie a fantazíjné predstavy sú tak podmanivé, že už po veľmi krátkom čase počúvania ste rozhodnutí sa k nim pripojiť. Autor všetko naokolo prirovnáva k bubline, či guli a vy sa sami rozhodujete, či pozeráte do jej vnútra, alebo opačne - von. Váš postoj k predmetu je ten rozhodujúci a ten môže všetko zmeniť! Len sa netreba brániť a bojovať. Od rozhodnutia sa potom všetko odvíja. Kým vnútro je to pomenované, to čo nás bežne obklopuje a to čo vieme pomenovať, smerom von sa nachádza nepoznané, nepomenované, akási tma. Len a len na Vás záleží aký si zvolíte prístup... Takto sa Briškár pozerá aj na básne, poéziu. „Tí, ktorí nečítajú básne sa nechcú pozrieť do tej tmy, do nepoznaného.“ Veľmi zaujímavý večer...

ŠOTHA IATHAŠVILI
Šothu Iathašviliho, významného gruzínskeho básnika, spisovateľa, prekladateľa a literárneho kritika v jeho tvorbe ovplyvňuje všetko naokolo.
„Myslím, že rovnako ako mňa ovplyvňujú aj texty, ktoré prekladám, tak moja poézia inšpiruje ďalších autorov. Je ťažké preto konkretizovať, čím a do akej miery je ovplyvnená moja tvorba. Vo všeobecnosti poeta ovplyvňuje všetko.“ Autor, ktorý pôsobí ako šéfredaktor časopisu Akhali Saunje a moderuje reláciu Knižnica na Rádiu Slobodná Európa , kde sa venuje recenziám literárnych diel na otázku prečo vysiela Slobodná Európa v demokratickom Gruzínsku odpovedal s úsmevom: „Viete mi povedať, kde vládne demokracia? Všetko je relatívne! Oproti niekomu máme demokraciu vyššiu a oproti iným krajinám zase menšiu... preto je to relatívne. Úlohou nášho vysielania je demokraciu podporiť.“ A básnik je presvedčený, že sloboda sa ukrýva aj v literatúre. Medzi ukážkami tvorby, ktoré odzneli z úst básnika, sa nachádzala aj letná báseň a to z prostého dôvodu: „Verím, že básnik by mal mať sezónne básne. A teraz na tomto festivale, by to mali byť tie letné.“

XXX

Tvé tělo
objaté letními šaty
mně tak vzrušuje,
jako tvá duše
zachumlaná do zimního kožichu.
Já ale myslím, že
látková výměna neprobíhá jen v organismech.
Já ale myslím, že
částečky šatů přechází do tvé krve
a oxid uhličitý tvého výdechu
je oblakem tvého pyšného kožichu.
To je chemie, ne erotika.
Je to chemie a, možná, i estetika,
ale v žádném případě ne originální vyznání lásky.
O difúzi tvých šatů a duše
je záznam v mé učebnici chemie.
Neříkej, že jsem prostě jen sprostý chemik.
I bez toho vím, že
můj žlutý nátělník –
necenzurovaně žlutý –
je ochuzen, ale též nese stopy difúze
se slunečnicemi Van Gogha.

21.7.2017 - večer osemnásty

BEKHA KHURCHULI
„Nie je pravda, že ľudia chodia do vojny, ale vojna prichádza k ľuďom“
Bekha Khurchuli ako vojnový spravodajca videl a sám na vlastnej koži zažil, že vojna je hrozná vec a špinavosť. Aj preto na našom večernom stretnutí dominovala práve téma vojny, ktorá sa skloňovala nielen v regionálnom, ale aj vo svetovom rozmere. Na otázku, či a kedy sa skončí vojna na Kaukaze odpovedal: „Je to zaujímavá otázka, ale netreba sa pýtať, kedy skončí vojna na Kaukaze, ale skončí vôbec na celom svete toto Kainovo-Ábelovské zabíjanie medzi ľuďmi?!“ Keďže sa vo svojich dielach zaoberá vojnami a etnickými napätiami, poukazujúc na to ako to všetko ovplyvňuje životy ľudí, nikoho neprekvapilo, že predstavil ukážku (Adžarec), zachytávajúcu skutočný príbeh, síce nie priamo vojny, ale etnického napätia medzi Čečencami žijúcimi v Gruzínsku a horskými Gruzíncami (Pšavovia a Chevsureti) odohrávajúci sa v roku 2001. Na odľahčenie nie práve ľahkých tém autor spomenul aj futbal, česko-slovenský tím s Panenkom a posťažoval sa na nie práve najlepší výkon gruzínskych futbalistov, ktorým vraj nepomôže ani skvelý slovenský tréner.

MICHAL HVORECKÝ
„Čítanie je spoločný zážitok“, myslí si Michal Hvorecký, slovenský spisovateľ, publicista a blogista, ktorý veľmi rád chodí po školách, kde rád prezentuje svoju lásku ku knihám a literatúre. Ukážkou z knihy Trol, o dlhej ceste do halucinačného, zábavného aj temného sveta za zrkadlom, rozosmial aj prinútil k zamysleniu. Sám, predtým modernými technológiami nadšený, je zdesený kam sa tieto technológie uberajú. Ako už vôbec nemôžete ovplyvniť, keď sa niekto rozhodne prekrútiť vaše vyjadrenia, uverejniť polopravdy alebo rovno klamstvá a prezentovať ich ako vaše. Aj preto si myslí, že literatúra a umenie môžu inšpirovať k zamysleniu, že kultúra môže zmeniť svet a že úlohou autorov, literatúry a písania je pokúšať sa hľadať pravdu, hovoriť čo je klamstvo a hovoriť to otvorene.

20.7.2017 - večer sedemnásty

ALEXEJ SEVRUK
„Je tu tolik věcí, které neznám...“  Narodil sa v Kijeve, dvojjazyčnom meste, takže od mala rozprával ukrajinsky a rusky. V dvanástich rokoch sa presťahovali do Čiech – naučil sa ďalší jazyk. Je samozrejmé, že v štúdiu slavistiky pokračoval. Prekladá do ukrajinčiny a ruštiny, sporadicky píše literárne kritiky. Píše poviedky a možno napíše aj väčšie dielo, ale „román je niečo ako maratón – treba sa naň pripraviť“.

GIORGI LOBDŽANIDZE
„Mám rád Slovensko, bol som už na literárnom festivale v Bratislave a aj moje básne vyšli v slovenskom preklade“, povedal na úvod  večera básnik, prekladateľ a orientalista Giorgi Lobdžanidze. Preklad je médium, ktoré mení pôvodné dielo na nové. Počas tohto procesu musíte chápať ideológiu a filozofiu prekladaného diela, ak má byť preklad dobrý. Svoje básne do zbierok nevyberá ľahko, musia byť ucelené, spojené myšlienkou. „Poézia má mať liečivú silu“.

19.7.2017 - večer šestnásty

Básnikov PETRA REPKU a IVANA ŠTRPKU, predstaviteľov skupiny Osamelí bežci, ktorí sa už stali nielen maturitnou, ale aj štátnicovými otázkami, čakalo v Košiciach početné publikum. Moderátor Ján Gavura sa hneď na začiatku opýtal, ako si spomínajú na svoje začiatky. Ivan Štrpka túto otázku hneď zmietol vyhlásením, že on nemá spomienky  na minulosť. To čo si pamätá, je aktuálnou súčasťou jeho života.  Publikum ocenilo slabičné básne Petra Repku – napr.
báseň Narodenie: Výkrik. Iný svet!
báseň Výčitka: Celé noci sa táraš s inými, poézia moja.
Ivan Štrpka často píše o tom, čo nie je (ale aj o tom, čo bude), lebo „veď preto sa o tom píše, aby to bolo“.
I keď z trojice Osamelých bežcov mohli prísť do Košíc iba dvaja, aj Ivan Laučík si „odbehol“ svoj úsek pomyselnej štafety, jeho priatelia ho pripomenuli niekoľkými citátmi. Za všetky aspoň jeden: „Keď sa fotografovalo, vždy som bol niekde  inde. Nemám dôkaz, že som tu žil“.

BATU DANELIA
Jeden z najstarších predstaviteľov gruzínskej poézie, k národnému literárnemu odkazu prispel stovkami literárne a umelecky hodnotných textov. Prekladal predovšetkým ruských, ale aj významných svetových básnikov. V súčasnosti už neprekladá, pretože je to nedocenená práca. „Keď urobím dobrý preklad napr. Puškina, každý povie, aký je Puškin vynikajúci básnik. Ak však preložím nejakú zlú báseň, všetci hovoria, že je to zlý preklad“. Najdôležitejšou súčasťou básne je jej názov, ten je kľúčom k pochopeniu poézie. Pred príchodom do Košíc sa Batu Danelia zmienil, že je jeho želaním, „aby sa Košičanom zapáčila aspoň jedna moja báseň“. Po včerajšom čítaní môžeme povedať, že sa jeho želanie splnilo.

18.7.2017 - večer pätnásty

OLEKSIJ ČUPA
Básnik a prozaik. V roku 2014 kvôli vojne opustil rodné mesto. Nebolo to ľahké, nevedel, aká to bude vojna, aký bude mať dopad. Ľudia vo Ľvove sa však začali zaujímať o to, čo sa deje na Donbase. Veľké emócie rozpútala kniha Bezdomovci Donbasu, v ktorej sa skrýva veľa politiky, i keď priamo o politike nepíše. O svojej tvorbe vyhlásil: „Veľmi rád provokujem a vyvolávam konfrontácie. Verím, že keď budem túto poviedku  (Good bye, Lenin!) čítať zajtra vo Ľvove, tak rozpútam veľkú diskusiu“.

GIORGI ARABULI
„Na Slovensku sa zaujímam o históriu, architektúru a hlavne ľudí, zaujímajú ma ich emócie“, povedal na úvod básnik a režisér Giorgi Arabuli. Jeho tvorba je motivovaná predovšetkým jeho regiónom, jeho folklórom a dialektom, ktorý sa snaží udržať pri živote. V tomto regióne sa hovorí vo veršoch, hlavne pri nejakých príležitostiach (svadba, krst, pohreb), ale aj v bežnej reči. Básne sa u nich recitujú stále. Preto je aj on básnikom. A jeho obľúbené témy? „Kladiem otázky a hľadám na ne odpovede, vraciam sa ku koreňom, zbieram staré verše a folklór a píšem svoje vlastné.“

17.7.2017 - večer štrnásty

SILVESTER LAVRÍK
O Silvestrovi Lavríkovi kritici tvrdia, že je mnohorozmerná osoba. Keď však moderátorka večera Klára Kernerová povedala, že sa o ňom hovorí, že tajne píše básne, rozhodne protestoval: „To určite nie! O to som sa nikdy ani nepokúšal!“ Autorské čítania sú priestorom, kde sa autori stretávajú s čitateľmi, ktorí sú zvedaví na ich tvorbu a chcú o ich dielach diskutovať. Na tom košickom sa však viac ďakovalo. Čitatelia ďakovali Silvestrovi Lavríkovi , že prelomil tabu, prijal traumatizujúcu históriu a cez individuálne príbehy zobrazil historické fakty. Osobu Jozefa Tisa priblížil pomocou jeho vlastných dochovaných textov.
„Ako politik sa precenil, ako kňaz sklamal a ako človek zlyhal“ – zhodnotil Tisa Silvester Lavrík.

REZO TABUKAŠVILI
Gruzínsky spisovateľ, autor niekoľkých zbierok poviedok a románu Tretie oko začal svoje vystúpenie prečítaním petície gruzínskych spisovateľov proti posunutiu ruských hraníc na území  Gruzínska. Verí, že každý vie, kde sa nachádzajú ruské a gruzínske hranice a vie si urobiť svoj názor o tom, kto je v práve. O svojej tvorbe hovoril pomerne málo. V poviedkach nezvykne zvýrazňovať symboly, tie si v nich nájdu čitatelia a kritici. Príbeh samotný si zvolí formu, akou ho napíšete, nikdy sa pred tým nezamýšľa, kto bude rozprávačom a aký bude  hlavný hrdina – ani ako to s ním skončí.

16.7.2017 - večer trinásty

ONDREJ ŠTEFÁNIK
Vyštudoval žurnalistiku, pracuje ako copywriter v reklamnej agentúre. Doposiaľ vydal zbierku poviedok Pštrosí muž a dva romány – Bezprsté mesto a Som Paula. Základným motívom poviedok v zbierke Pštrosí muž je kontrast skutočného sveta so pseudosvetom, ktorý nám podsúvajú reklamy, pretože „dobrý marketing môže aj z matraca urobiť umelecké dielo.“ Je ťažšie napísať poviedku alebo reklamný slogan? Podľa Štefánika rozhodne slogan, pretože to je tímová práca, poviedku píše autor sám. Budúcnosť literatúry nevidí čierno, literatúra nezanikne. „Všetko, čo čítam, mi otvorí ďalší obzor“.

15.7.2017 - večer dvanásty

ĽUBOŠ BENDZÁK
Moderátor večera Ján Gavura predstavil Ľuboša Bendzáka ako človeka, ktorého charakterizujú tri P – pivo, poézia a pekné ženy. Čo na to autor: „Mám rád samotu a pivo. Ale spoločnosti sa človek nevyhne, rovnako ako pes blchám...“ Píše zavčasu ráno, keď má prázdnu hlavu. Je básnik, poéziou vyjadruje momentálne myšlienky, pocity, nálady. Písanie prózy si vyžaduje trochu inú techniku, musí byť organizovanejšie, potrebuje si vybudovať nejaký dej, štruktúru. Ani to mu však nie je cudzie, koncom mesiaca má vyjsť jeho prvá prozaická práca. Najdôležitejší je pocit, ktorý má z hotového diela. „Dokonalé dielo je ako okno, ktoré zabudli zavrieť.“

NENE KVINIKADZE
Táto gruzínska autorka bola prvá, ktorá v tomto roku na Mesiaci autorského čítania predstavila divadelný scenár. Nepíše však iba tie, je autorkou poviedok, románov, množstva esejí a článkov. Okrem toho je autorkou a producentkou každodennej talkshow na televíznom kanále Rustavi 2 a hrala v piatich filmoch. Často dostáva otázku, ako dokáže zvládnuť toľko tvorivých aktivít. „Samozrejme som sa musela naučiť dobre hospodáriť s časom, ale bez pomoci rodiny by to nešlo.“ Slovensko a jeho literatúra sa jej veľmi páčia, naše krajiny majú veľa spoločného. „Škoda len, že sa tak málo poznáme, chýbajú nám prekladatelia. Verím však, že dorastajúca generácia to zmení.“

14.7.2017 - večer jedenásty

STANISŁAW ŁUBIEŃSKI
Ukrajinista, znalec kultúry, bloger  a zapálený ornitológ – samouk. Práve vášeň pre ornitológiu mu vyniesla nomináciu na Paszport Polityki 2016 za knihu Dwanaście srok za ogon (Dvanásť strák za chvost). Viete, kto bol James Bond? Pravý James Bond bol ornitológ. Spisovateľ Ian Fleming jeho meno zazrel na knihe , ktorú napísal o vtákoch a hneď si ho požičal pre svojho hrdinu. Aj takéto zaujímavosti sa dozviete v knihe, ktorá spája rôzne literárne žánre – eseje, reportáže, publicistiku i poetiku. Počas práce na tejto knihe prešiel celé Poľsko a skúmal fenomén vtáčej migrácie. V roku 2017 bol nominovaný na literárnu cenu Gdynia Literary Award. V Poľsku nie je zvykom písať populárno-náučnú literatúru o prírode, až teraz sa dostáva ekológia do popredia. Dúfajme, že si túto zaujímavú knihu všimnú aj naše vydavateľstvá.

13.7.2017 - večer desiaty

MAREK ŠINDELKA
Literatúra je most imaginácie medzi autorom, textom a čitateľom. Je to totálna abstrakcia, ktorá na to, aby fungovala, potrebuje čitateľov, ktorí ju pretvárajú. V literatúre je stále miesto pre veľké diela. Svoje posledné dielo, Únava materiálu, začal písať vo veľkom rozhorčení kvôli neľudským praktikám prevádzačov imigrantov. Nepoužil ničí konkrétny príbeh, ale výsledok je mimoriadne pôsobivý. Príbeh dvoch bratov, ktorí sa stratili jeden druhému počas úteku a snaha jedného z nich nájsť toho druhého za akúkoľvek cenu, je príbeh aktuálny. Podáva iný pohľad na imigrantskú problematiku, provokuje a burcuje k premýšľaniu.

ZAZA KOŠKADZE
Autor, ktorého v Gruzínsku milujú a nenávidia. Konzervatívne Gruzínsko ťažko prijíma zmyslovú a erotickú poéziu,  na internete však jeho texty majú veľkú popularitu, hlavne medzi mladými. Spočiatku svoju tvorbu prednášal na autorských čítaniach, ktoré však nedopadli vždy dobre, väčšinou sa na nich dostal do verbálnych konfliktov, takže s tým radšej prestal.  Koškadze píše poéziu aj prózu, podľa toho, v ktorom období svojej tvorby sa práve nachádza. Je hrdý na svoj literárny festival Insomnia, ktorý je venovaný fantasy, sci-fi a hororu. „Na začiatku festivalu autorov izolujeme na dva týždne, počas ktorých musia napísať nejaké dielo. Podľa toho potom vyberieme laureátov. Tak som napísal aj dielo Zombie, ktorá mala rada literatúru.“

12.7.2017 - večer deviaty

LELA SAMNIAŠVILI
„Neexistujú ženy poetky!“ rezolútne tvrdí vo svojej básni. Toto tvrdenie však popiera nielen svojou tvorbou, ale celou svojou bytosťou. „Poézia je pre mňa samozrejmosťou, je to niečo, čo ma obklopuje celý deň“. K literatúre ju vlastne priviedli starí rodičia, ktorí jej veľa čítali rôzne diela, aj poetické. Jej prvé básnické pokusy okolie prijalo s nadšením, ale nebralo ich vážne. Neskôr si však sama uvedomila, že práve poéziou dokáže vyjadriť svoje pocity. Od tej doby sa jej venuje, píše a prekladá.

11.7.2017 - večer ôsmy

ROMAN SZPUK
„Bytostný básnik, ktorý aj prózu píše poeticky“ – týmito slovami predstavila hosťa večera moderátorka Beáta Hybáčková. Začiatky jeho tvorby spadajú do mladšieho školského veku, prvé poviedky napísal ako osemročný. „Mohla za to dlhá cesta do školy“, hovorí básnik, „aby som si ju skrátil, tak som si vymýšľal príbehy“. Vo svojej tvorbe „nevarí z fantázie, ale z toho, čo zažíva“. Okrem poézie sa venuje aj výtvarnému umeniu, hlavne kresbe uhľom, fotografovaniu a v poslednom čase kamere obscure. Po vystriedaní rôznych zamestnaní je pozorovateľom počasia na meteorologickej stanici Churáňov. Je to práca, ktorá mu nechá čistú hlavu na básne, pretože, ako podotkol jeden z divákov: „poézia je krajšia ako vedecké teórie“.

DIANA ANFIMIADI
Poetka, novinárka, prekladateľka a lingvistka, ktorá má grécke korene. Možno práve preto má vzťah ku gréckej mytológii. V nej si každý môže vybrať svoj symbol. Ona si vybrala kentaura. Kentaurus bol v mytológii učenec a učiteľ a Diana Anfimiadi je toho názoru, že básnici sú niečo ako učitelia. Svojou poéziou ukazujú ľuďom svet, ktorý bežne nevidia. Poézii venuje každú chvíľu, ktorú jej  uvoľní šesťročné dieťa (mimochodom, jeho kresby ilustrujú jej poslednú zbierku). A prečo začala experimentovať s kulinárstvom v literatúre? „Je to vlastne také pozvanie pre gurmánov, aby čítali aj literatúru, nielen recepty. Národy sa poznávajú prostredníctvom kuchyne a jazyka“.

10.7.2017 - večer siedmy

MAREK VADAS
Autor, ktorý v Knižnici pre mládež mesta Košice nie je neznámy. Po prvé preto, lebo je Košičan. Po druhé preto, lebo je autorom kníh pre deti. Po tretie preto, lebo na Mesiaci autorského čítania je už druhý raz. Už dávno mu učarovala Afrika, konkrétne Kamerun, ktorý navštevuje od roku 1997. Ľudia tam žijú predovšetkým v prítomnosti, sú zviazaní s predkami, ku ktorým sa stále obracajú pre pomoc a radu. Napriek tomu, že chodí do oblastí, ktoré nie sú veľmi dotknuté civilizáciou ( je poradcom v kamerunskom kráľovstve Nyenjej), nechodí do divočiny. Väčšina mladých ľudí vie po anglicky a vzdelaní mladí zastávajú v kráľovstve významné funkcie. K Afrike sa viažu aj jeho práce (Liečiteľ, Čierne na čiernom, Rozprávky z čiernej Afriky). Odtiaľ čerpá aj pripravovaná kniha drobných próz, ktorá má pracovný názov Zlá štvrť. Poviedka Izba č. 112 sa konči slovami: „...hovorí sa, že tam pred obrazovkou sedia dve postavy, muž a žena, a nedá sa to s nimi vydržať.“ My sme večer s Marekom Vadasom vydržali a bol veľmi fajn.

EKA KHEVANIŠVILI
Gruzínska novinárka, feministka a poetka na úvod stretnutia povedala: „Návšteva Košíc a Slovenska vôbec je pre mňa niečo špeciálne. Ako dieťa som žila v Gruzínsku v meste Rača, v ktorom je ulica s názvom Bratislava. Potom sa natočil film Rača, láska moja a ja som sa dozvedela o Slovensku. Nuž a teraz som tu.“ Eka Khevanišvili nepíše o ľahkých veciach, jej diela sú skôr protesty. Svoje myšlienky a názory vyjadruje v novinových článkoch, ale aj tak v nej zostáva množstvo pocitov, ktorým dáva priechod vo svojej poézii. Zmyslom poézie nie je iba vyvolať radosť a pekné zážitky, poézia je aj zbraň. V Gruzínsku je stále citlivá otázka osobnosti Stalina. Aj ona sa s ňou potrebuje vyrovnať. Jej prapradedo údajne zachránil mladému Stalinovi život, nuž teraz študuje množstvo materiálov, aby priblížila život mladého Džugašviliho, ktorý bol známy aj pod prezývkou Kobe.

9.7.2017 - večer šiesty

FEDOR GÁL
Známy politik, sociológ, prognostik, dokumentarista, vydavateľ, jedna z tvárí Verejnosti proti násiliu, začal svoje vystúpenie slovami: „Som absolútne nemoderovateľný človek a čítať nebudem, pretože čítať neviem. Ale niektoré pasáže z mojej knihy Cez ploty viem naspamäť, tak vám ich rozpoviem. A môžeme diskutovať.“ V tomto duchu sa niesol celý večer. Fedor Gál rozprával o tom, ako sa zoznámil s Matejom, ako si vymieňali názory. Je vďačný životu, že dostal šancu takto diskutovať a je rád, že tú knihu napísal. Aj preto, že vyvolala polemiku a prinútila ľudí rozmýšľať, rovnako ako jeho ďalšie diela – napr. dokumentárne divadlo Natálka.
„Behá mi mráz po chrbte z doby, v ktorej žijem, ale inak sa mi zdá, že ten život je strašne fajn.“

BESO CHVEDELIDZE
Jeden z najproduktívnejších a najvydávanejších gruzínskych autorov. „Namasté“ je čarovné slovíčko z Himalájí – hovorí sa na pozdrav, na rozlúčku, pri prianí všetkého dobrého. Autor nám ho povedal nielen ako pozdrav, ale aj preto, lebo v nás cítil dobro. Už niekoľko rokov žije v Nepále, kde sa venuje východnej filozofii a literárnej tvorbe. Zmena prostredia pre neho znamenala zmenu pohľadu na život. V Nepále našiel svoje korene, tam má všetko na svete svoj dôvod. Naučil sa tam prekonávať bariéry, milovať sám seba a vnímať svet úplne inak ako predtým. Nezabudol však na domov, stále je Gruzínec a Gruzínsko je jeho vlasť.

8.7.2017 - večer piaty

ALEXANDRA SALMELA
Málokedy sa stane, že na festival zavíta autor, píšuci  v dvoch jazykoch. Knihy Saši Salmely tak vznikajú – píše ich paralelne – po slovensky a po fínsky. Z pragmatických dôvodov vychádzajú najprv vo Fínsku, ale je ťažké povedať, ktorý variant – fínsky alebo slovenský – bol napísaný skôr. Je obdivuhodné, že hlavne jej knihy pre deti sú postavené na slovných hračkách, svedčí to o majstrovskom ovládaní oboch jazykov, slovenčiny i fínčiny. Jej diela sa neodohrávajú v reálnom čase a priestore, ale každý čitateľ si ich môže situovať tam, kde mu to vyhovuje. Jej najnovší román Antihrdina bol silne inšpirovaný baníckou tragédiou vo Fínsku, bola to veľká ekologická katastrofa.
„Keď človek kráča sám a proti prúdu je vystavený všetkým rizikám“.

THAMTHA MELAŠVILI
„Autorka je silným, zvučným hlasom súčasnej gruzínskej literatúry“ – pri čítaní týchto slov si človek automaticky predstaví silnú, výraznú ženu. V Knižnici pre mládež mesta Košice sa objavila jemná dáma s tichým, melodickým hlasom. Jej dielo však okamžite zaujalo. Nie veľkými slovami a silným dejom, ale jednoduchým opisom všedného dňa dospievajúcich dievčat, ktorých je plno všade okolo nás. Ale nie, takýchto nie. Tieto boli uprostred vojny (možno v jej zázemí). Museli sa vysporiadať so všetkým, čo im prinášala. Hlad, obstarávanie základných životných potrieb, smrť. A dospievanie. Autorka ukazuje odvrátenú tvár vojny, ľudí, ktorých sa bezprostredne dotýka – život civilného obyvateľstva, žien a detí. Prečo píše práve o takýchto témach: „Stojím nohami pevne na zemi, inšpirujem sa bežným životom. Literatúra by mala človekom pohnúť, rozčeriť jeho hladinu

7.7.2017 - večer štvrtý

MAŁGORZATA REJMER, napriek tomu, že do literatúry vstúpila zbierkou básní, je známa ako reportérka a autorka románov. Vždy túžila cestovať a pri tom písať. Vďaka tomu, že do jej života ktorí zmenili jeho nasmerovanie (napr. jej vydavateľ), sa jej to splnilo. I keď by sa zdalo, že jej román „Bukurešť vstúpili ľudia,. Prach a krv.“ je príbehom mesta, je to osobný príbeh ľudí, ktorí mapujú priestor mesta, ktoré je zložené z viacerých vrstiev. Po pobyte v Rumunsku ju zlákala ďalšia postkomunistická krajina – Albánsko, v ktorom žije už tri roky. Pripravuje o ňom knihu, pre ktorú si predbežne vybrala ako názov citát z albánskej poémy – „blato je sladšie ako med“. „A neverte všetkému, čo o mne napísali, nezbieram netypické príslovia. Je pravda, že v knihe o Bukurešti mám kapitolu venovanú rumunským nadávkam a vulgarizmom, ale tie tu nebudem citovať, hanbím sa“, povedala na záver sympatická Poľka.

MARIAM CIKLAURI

„Narodila som sa, aby som bola rieka, horská rieka...“

Verš prvej básne gruzínskej poetky je plne charakterizuje. Jej hlas zurčal ako rieka, jej prúd nás unášal a vôbec nezáležalo na tom, či jej reči rozumieme. Poézia Mariam Ciklauri nie je určená iba dospelým, píše predovšetkým pre deti, pretože „literatúra sa nám snaží skrášliť detstvo“. Každú báseň pre deti píše veľmi pozorne, veľmi detailne, tak ako šperkár vyrába svoje najkrajšie diela, lebo deti sú naše poklady. Gruzínska detská literatúra nie je vo svete známa, čo je veľká škoda, ktorú sa bude usilovať čo najrýchlejšie napraviť. Rovnako sa bude snažiť o vybudovanie podobnej knižnice, ako videla v Košiciach, ktorá ju veľmi očarila. Veď, aby sme parafrázovali jej báseň: Čo povieme deťom – čítajte, poznávajte našu minulosť a kultúru.

6.7.2017 - večer tretí

MICHAL HAVRAN
Prekvapil nielen svojou dominantnou výškou, ale aj humorom, vnútorným pocitom zodpovednosti voči vývinu v krajine i strednej Európe a rovnako priznaním, že nemá ambície ponúkať svoje knihy čitateľom na pumpách alebo v Tescu, Michal Havran - hosť tretieho večera, teológ, publicista a šéfredaktor ľavicového portálu Jetotak.sk a moderátor diskusnej relácie Večera s Havranom.
V roku 2012 vydal (spoluautorsky sa podieľal) knihu Kandidát, podľa neho však šlo len o vedľajší produkt filmového scenára a za svoju prvotinu považuje knihu Analfabet, ktorá bola hneď nominovaná na cenu Anasoft litera. Všetko vo svojom živote robí zo zvedavosti a o dejinách hovorí, že slúžia na budovanie politickej erekcie, druhý vzťah k dejinám charakterizuje ako akési presadzovanie sa - iní ich nemajú... len my! A nakoniec tretí vzťah je súťaživosť o to kto tu bol dlhšie, ale aj to je tiež len pieskovisko... Za nás môžeme povedať, že “večera“ s Havranom bola príjemná a tešíme sa na eventuálne ďalšiu chutnú porciu!

PAATA ŠAMUGIA

Jeho očaril náš Dóm sv. Alžbety a nás jednoznačne on a jeho včerajšie vystúpenie v LitParku. Paata Šamugia, doma zatracovaný básnik, ktorého knihy chceli niektorí aj páliť, zaujal i očaril, pobavil i nadchol. Silu svojich krásnych básní umocnil nekonvenčným prednesom s intonáciou pripomínajúcou či imitujúcou kazateľa a k tomu gruzínčina, znejúca pre nás tak orientálne a možno pre niektorých aj s nádychom francúzskeho prízvuku... nezabudnuteľné. Prezentácia básnickej tvorby (inak s mimoriadne výborným prekladom Jána Gavuru, hosťom MAČ dňa 23.7) v stoji nám vôbec neuľahčila našu snahu o ako tak kvalitný videozáznam , ale nevadí, stálo to za to! Tento mladý priateľský a usmievavý básnik si vždy prial písať zlé básne. Našťastie, pre nás, ho vraj odradilo to, že je s tým priveľa práce a tak píše majstrovské diela. My súhlasíme. A vy?

Prečo píšem
Často si kladiem túto otázku,
hoci na ňu nepoznám odpoveď,
a vždy, keď nemám odpoveď, píšem.
Takže píšem, lebo nemám odpoveď,
to by mohla byť odpoveď na otázku

Prebúdzam sa
Prebúdzam sa
aby som obnovil spojenie medzi telami a ich tieňmi,
miesto ich stretu starostlivo ostrím.
Viem, je to holý nezmysel,
ale ja sa prebúdzam, aby moje nervy boli citlivejšie
na život
a krehké a bezcitné – smerom k spánku,
som básnik a predávam vlastné neurózy,
nežiadam nič.

5.7.2017 - večer druhý

Včerajší večer patril bezpochyby najtalentovanejšiemu súčasnému gruzínskemu spisovateľovi, Akovi Morčiladzemu, ktorý sa narodil v Tbilisi, žije a pracuje v Londýne a ktorý má blízko k magickému realizmu. Vo svojich dielach sa venuje, ako sám podotkol, úplne bežným témam - láske, vojne i nenávisti a my sme z interpretovanej ukážky cítili autorove silné emócie aj poéziu. Jeho knihy (každý rok vydá aspoň jednu) sú často vyhľadávané filmovými producentmi, napriek tomu nestrácajú na záujme u čitateľov. Ako povedal: „Dôvod je jednoduchý, film knihám neškodí. Gruzínsko nie je také komerčné, aby boli knihy ohrozené filmom. My milujeme knihy.“ V rámci pokračujúceho rozhovoru o literatúre, histórii krajiny a živote v Gruzínsku sme sa ocitli v časoch minulých, v čase Stalina, boľševikov a sovietskeho komunizmu. Náš hosť sa však oveľa radšej vrátil spomienkami do svojho detstva, kedy všetci žili vo veľkých rodinách, spolu 3-4 generácie, vo veľkých domoch a so spoločnými záhradami. „Náš dom bolo to najkrajšie miesto v mojom detstve, bol som tam rád. Navzájom sme si všetci dôverovali a keď sme šli okolo domu známych, nevolali sme im mobilom, ako sa to robí dnes, jednoducho sme na nich zakričali, aby sme ich pozdravili... Potom sa moja mama presťahovala do malého bytu a nevedela pochopiť, že sa má zamykať a kľúč si musí odkladať. Veľa sa zmenilo, no ľudia sú tu naďalej priateľskí a môžete im veriť.“

4.7.2017 - večer prvý

Dato Turašvili

Prvý gruzínsky autor, ktorý sa v Košiciach predstavil, Dato Turašvili, priznal, že Gruzínci vedia o slovenskej literatúre a kultúre asi toľko, ako Slováci o gruzínskej – čiže málo. Práve Mesiac autorského čítania dáva možnosť tieto vedomosti a kultúrnu spoluprácu prehĺbiť. O svojej tvorbe povedal, že radšej píše romány, divadelné hry píše vtedy, ak jeho žena potrebuje peniaze. Svoje najznámejšie dielo nazval Džínsová generácia. Pre Slovensko, ako postkomunistickú krajinu, je tento názov zrozumiteľný, pretože aj u nás práve džínsy symbolizovali rebelstvo: „tam, kde boli džínsy, bolo aj šťastie.“ V západných krajinách román vyšiel pod názvom Útek zo ZSSR. Nevie, prečo sa práve táto jeho kniha stala bestsellerom, asi preto, že v nej ľudia hľadajú odpoveď na otázky, na ktoré im predtým nikto nevedel alebo nechcel odpovedať.

Mila Haugová

Prvá dáma slovenskej poézie sa o sebe vyjadrila že je „bežkyňou na krátke trate, moja poézia je krátka, skôr útržkovitá“, takže iba niekoľko sentencií z večera:
•    Každá báseň môže byť posledná, musí sa na ňu počkať, aby dozrela, všetko sa v nás musí uložiť
•    Ešte stále rada čítam a čítam veľmi veľa – je to taký boží dar
•    Písanie poézie je celkom dobrý spôsob postoja k životu
•    „nie som botanik, som ruža“ – nebudem hodnotiť a vysvetľovať svoju tvorbu
•    Ak vás moje slová oslovili, bolo mi poctou a veľmi ďakujem