2.8.2015

Vlado Šimek (SK) sa narodil v roku 1982 v Bratislave. Vyštudoval históriu a nemecký jazyk na Univerzite Komenského. Organizuje festivaly, spolupracuje s časopisom pre súčasnú literatúru Psí víno a rád uverejňuje svoje diela na internete. „ Na internete sa prezentuje stále viac autorov a sú to dobrí autori, ktorí získavajú rôzne literárne ceny.“ Vydal básnické zbierky Spam a iné (2009) a Modlitba za Felvidék (2013), ktorá je zbierkou provokatívnych textov ostro ironizujúcu nacionalizmus, rasizmus, xenofóbiu a ďalších javov tak typických pre národy Európy. „Hovorí sa, že predať 30 básnických zbierok je už považované za úspech, tak ja tú svoju už môžem považovať za bestseller, keďže som z nej predal viac ako 70 kusov“, dodáva s úsmevom autor.

Hryhorij Semenčuk (UA), tento mladý vynikajúci básnik sa narodil v roku 1991 v Chmelnickom. Po „dezertácii“ z vojenskej školy, kde vydržal len 3 mesiace, vyštudoval ukrajinistiku. „Vojakom som sa mal stať vďaka strýkovi, no nebolo to pre mňa. Nevedel som si predstaviť, žeby som toto robil. To máte ako z toho vtipu: Kto bol na vojne, ten sa už ani v cirkuse nezasmeje.“ Okrem písania sa venuje kultúrnemu manažmentu a organizuje festivaly. Aj ten najväčší na Ukrajine - literárny festival – Fórum vydavateľov vo Ľvove (od roku 2009) a teraz aj Mesiac autorského čítania. „Som rád, že sa nám podarilo spustiť tento projekt. Za tejto situácie na Ukrajine je ťažké zažínať s niečim novým.“ Jeho jediná básnická zbierka nesie titul Vnútorný džihád (2012). „Ukrajina nie je žiadna Európska Únia, ale vnútorný džihád.“ Svoju vlasť má rád. „Je to komplikované, tak ako s láskou k žene, miluješ ju, ale niekedy by si najradšej zabil.“ Jeho ešte väčšou láskou je však hudba. „Viac sa mi páči byť muzikantom ako básnikom.“

1.8.2015

Richard Pupala (SK) sa narodil v roku 1972 vo Veľkom Krtíši. Vyštudoval žurnalistiku a dejiny umenia na Univerzite Komenského a scenáristiku na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Živí sa ako scenárista, spolupracuje s Katkou Brychtovou na pravdivých príbehoch a spracováva biografie. Tie oslovili aj rodinu Mistríkovcov, ktorá ho požiadala o spracovanie biografie herca Ivana Mistríka a v najbližšom čase by mal vzniknúť o ňom aj film. Ako spisovateľ debutoval dosť neskoro zbierkou poviedok a čŕt Návštevy v roku 2014.

Halyna Kruk (UA) sa narodila v roku 1974 vo Ľvove. Poetka, prekladateľka a literárna historička, ktorá sa vo svojom výskume venuje ľudovým žánrom ukrajinského baroka píše aj poéziu a príbehy venované deťom. Spolupracuje s rôznymi hudobnými skupinami a rada kombinuje poéziu s hudbou, svetelnými efektmi a videami. V jej veršoch sa často vyskytujú motívy vojny. „Mám veľa básni o vojne a smrti, ale nie som negatívny človek.“ Mnohé z veršov vznikli ešte pred začiatkom konfliktu na Majdane no tak vystihujú dnešnú situáciu na Ukrajine, že si mnohí myslia, že vznikali až po začatí vojny. „O vojne píšem pretože si myslím, že to je potrebné. Umenie a kultúra pomáha ľudom vo vojne, aby ostali ľuďmi .“ Zaujímavosťou v tvorbe je ušitý komiks na báseň Žena, ktorá šije, ktorý vznikol v spolupráci so známou módnou návrhárkou.

31.7.2015

Tadeusz Dąbrowski (PL) sa narodil v roku 1979. Je básnikom, kritikom, esejistom, redaktorom literárneho časopisu Topos a tiež umeleckým riaditeľém festivalu Europejski Poeta Wolności. Vydal sedem básnických zbierok. „Hovorí sa, že v poľskej poézii už neexistuje téma svedomia. Pojmy ako sú dobro a zlo sú nemoderné a nemali by sa vyslovovať. Ja ich však používam.“ Možno preto je aj v nemilosti u svojich rovesníkov-básnikov, ktorí ho často nazývajú konzervatívcom. „Moje básne vznikajú z vnútorného hladu a nie z prebytku. Píšem stále ako odznova a nie je pre mňa podstatné čo som napísal predtým.“ Autor akoby vo svojich básňach chcel prekročiť sám seba a to čo vytvoril predtým.

Andrij Kokotjucha (UA) sa narodil sa v roku 1970 v centrálnej Ukrajine v Nižynom. Napísal päťdesiatpäť kníh rôznych žánrov a je považovaný za najplodnejšieho ukrajinského autora. Inšpiráciu získava neustálym čítaním a písaním, keďže je novinár. „Každý deň pravidelne prečítam 100 strán a čítam beletriu aj odbornú historickú literatúru.“ Prečítane knihy si autor potom poctivo eviduje. „Od svojich 18 rokov si píšem zoznam prečítaných kníh a k 1. januáru 2015 v ňom je 1996 názvov.“ Jeho príbehy síce nie sú reálne, ale je rád ak v nich čitateľ realitu nachádza. „Príbehy by mali vyzerať autenticky a vychádzať z životnej reality.“ Hosťa večera vystihovalo aj tričko s nápisom READ ME, ktoré mal v tento večer výstižne oblečené. A čo tento nápis pre neho osobne znamená? „Chcem tým svoje okolie inšpirovať, aby ma čítalo rovnako ako teraz čítam ja Vám.“

30.7.2015

Ivan Motýl (CZ) sa narodil roku 1967. Je básnikom, dramatikom, publicistom a editorom zároveň. Pracuje v domácej rubrike periodika Týden. Ukončil Ostravskú univerzitu so zameraním na dejepis. S Jánom Balabánom spracoval divadelnú hru s názvom Bezruč?!, v ktorej vykresľuje Bezruča aj z jeho temnejších stránok ako populistu vtedajších systémov. Svoju poéziu vydal v „čiernej knihe“ pod výstižným názvom Briketa a prezentoval ju prítomným so zvukovými efektmi, ktoré pre publikum vytváral jeho syn. „Verše rád prednášam s bitovými kapelami po kluboch a krčmách, pretože poslucháč si na autorskom čítaní zaslúži od autora aj nejakú nadstavbu. Inak si verše môže prečítať sám doma a v tichu.“

Oleksandr Irvanec (UA) sa narodil sa v roku 1961 vo Ľvove a momentálne žije pri Kyjeve. Vyštudoval moskovský Literárny inštitút. Jeho meno sa spája s básnickou skupinou Bu-Ba-Bu, ktorú založil spolu s ďalšími ukrajinskými autormi Andruchovičom a Neborakom pred tridsiatimi rokmi a ktorá vstúpila do histórie domácej literatúry odvážnymi performanciami. Píše politické satiry a lyriku. „Najväčšie obavy mám z toho, aby som neskĺzol do pátosu a tiež sa bojím serióznosti. Všetci sme veľmi seriózne tvrdili, že budeme budovať komunizmus a skončilo to tak ako to skončilo... “

29.7.2015

DANIEL PASTIRČÁK (SK) sa narodil sa v roku 1959 v Prešove. Žije v Bratislave a za svoj druhý domov pokladá Levoču, kam často s rodinou chodieva. Píše poéziu, drámy, eseje, scenáre, prekladá, venuje sa výtvarnému umeniu a pôsobí ako kazateľ. Napísal asi dvadsať kníh a moderátor večera Ján Gavura ho nazval multifunkčným človekom. „Moja manželka si to nemyslí...“ zareagoval so smiechom náš hosť. „Som skôr monofunkčný.“ My ho však právom, vzhľadom na jeho rôznorodú tvorbu, za multifunkčného spisovateľa považovať môžeme. Prezradil, že písať sa učil čítaním. „Keby som nečítal niektorých autorov, nepísal by som ako píšem.“ Nemyslel tým, že týchto autorov kopíruje, ale to že sa takto učí myslieť, hovoriť aj písať. A konštatuje: Môj život by sa dal popísať aj cez knihy, ktoré som prečítal. 

TYMOFIJ HAVRYLIV (UA) sa narodil sa v roku 1971 v Ivano-Frankivsku. Je básnik, esejista, prekladateľ, literárny teoretik a historik. Písať začal už keď mal deväť rokov a prvú báseň uverejnil ako pätnásťročný. Prekladá z nemčiny, ktorej sa venoval už na strednej škole. Preložil viaceré z diel Georga Trakla. Poslednou jeho knihou je román Vyjdi a vezmi, ktorý vyšiel v roku 2014 a ktorým sa končí voľná trilógia (Kde je tvoj domov, Odysseus?; Čarovný svet). Autor poprel, žeby sa v týchto knihách nachádzali autobiografické prvky. „Nie je to o mne, ani o žiadnom konkrétnom človekovi. Je však dôležité, aby si to čitateľ myslel a aby dielo vyzeralo autenticky.“ Momentálne už pracuje na novej knihe, v ktorej by chcel zachytiť najväčšie tragédie a historické zlomy Ukrajiny od Černobyľskej katastrofy po dnešok, nevynechajúc revolúciu na Majdane a vojnový konflikt s Ruskom.

28.8.2015

PETR STANČÍK(CZ) sa narodil sa v roku 1968 v Rychove nad Kněžnou. Už ako dieťa si vraj veľa vymýšľal. „Raz som prišiel domov a tvrdil som, že ma uniesli mimozemšťania. A dokázal som to opísať veľmi presvedčivo.“ Svoju fantáziu neskôr preniesol do svojej tvorby, v ktorej sa venuje poézii a próze pre dospelých aj deti. „Teraz keď tie svoje výmysly píšem to až tak nevadí, ako keď som sa o nich snažil presvedčiť svoje okolie“, hovorí s úsmevom spisovateľ. Peter Stančík doteraz vydal trinásť kníh, za poslednú, Mlýn na mumie (2014), získal cenu Magnesia Litera 2015 a momentálne pracuje na spracovaní jej scenáru pre pripravovaný film.

LES BELEJ (UA) sa narodil v roku 1987 v Užhorode a momentálne žije v Kyjeve. Vyštudoval anglistiku a ukrajinistiku a pracuje v ukrajinskej Akadémii vied. Návštevníkov festivalu prekvapil výbornou znalosťou slovenčiny, ktorú sa vraj naučil prostredníctvom pozerania do slovenčiny dabovaných animovaných seriálov aj vtedajších filmových hitov napríklad s hviezdnym Rambom - Sylvestrom Stallonem. Je autorom dvoch básnických zbierok a dvoch kníh reportáži. V poslednej z nich, Drsné deväťdesiate. Láska a nenávisť v Užhorode (2014), popisuje na príklade Zakarpatska dramatické zmeny, ktoré na Ukrajine prebehli po rozpade ZSSR a opisuje praktiky mafie. V jeho knihách nájdeme spomienky na detstvo, ktoré si spája aj so slovenskými lentilkami, gumenými medvedíkmi, Disko keksami či Študentskou pečaťou, ktoré vtedy do Užhorodu s obľubou privážali miestny priekupníci.

27.7.2015

Ivana Gibová sa narodila 30. augusta 1985 v Prešove. Vyštudovala slovenský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove, kde aj pokračovala v doktorandskom štúdii v odbore teória literatúry a dejiny konkrétnych národných literatúr, ktoré na vlastnú žiadosť prerušila. „Zistila som, že vlastne vôbec nechcem učiť a preto som požiadala nech ma zo štúdia radšej vyhodia“, dodáva s úsmevom na margo svojho neukončeného štúdia mladá sympatická autorka, ktorá je laureátkou literárnych súťaží Poviedka, Akademický Prešov, Poetická Ľubovňa a víťazkou súťaže Debut 2011. V roku 2013 získala za knihu Usadenina cenu Debut roka. Momentálne žije v „Malage“ ako si sama nazvala Bratislavu, kde rediguje ženské romány pre svojho vydavateľa Alberta Marenčina - Vydavateľstvo PT. A či ju to baví? „Je to taká práca snov, to si len tak čítate, môžete aj doma, a popri tom sa bavíte. Je to super. A baví ma to.“

26.7.2015

Slovensko je krajina plná krás, ale aj cestovateľských záludností. Hostia mesiaca autorského čítania sa prepravovali z Ostravy do Košíc autom a trvalo im to o niečo dlhšie, ako predpokladali. Košickému publiku to však nevadilo. Čakanie mu skrátili moderátori večera Miron Pukan a Slavo Gál. Spisovateľov predstavili prostredníctvom internetových upútaviek.

ZIEMOWIT SZCZEREK, spisovateľ a novinár, prezradil, že ich poplietlo GPS. Napriek tomu mal výbornú náladu a pri čítaní svojho fejtónu sa vyslovene bavil. O svojej tvorbe prezradil, že sa chystá napísať knihu o Východnom Slovensku. Veľa Poliakov Slovensko pozná, často ho navštevuje, ale  veľa o ňom nevedia.

VOLODYMYR RAFIJENKO je jeden z mála ukrajinských spisovateľov, ktorí píšu po rusky. Ako je to možné? „Moja materinská reč je ruština, tak sme sa rozprávali doma. Ukrajinsky rozumiem, ale donedávna som po ukrajinsky nehovoril. Napriek tomu je Ukrajina moja vlasť a odkedy som bol nútený presťahovať sa z Donecka do Kyjeva, naučil som sa hovoriť aj písať v ukrajinčine.“

25.7.2015

Predstavenie TEREZY BOUČKOVEJ sa neobišlo bez obligátnych slov: „dcéra Pavla Kohouta“. Tento prívlastok ju prenasleduje od detstva. Nebolo to príjemné, pretože práve tento prívlastok jej znemožnil štúdium, dobrú prácu a vôbec jej prekážal v živote v minulom režime. Režim trestal deti za názory ich rodičov, i keď s nimi nežili a neboli v žiadnom kontakte. S touto skutočnosťou sa vysporiadala v diele Indiánsky běh. S ďalšou životnou skúsenosťou, adopciou detí, sa vyrovnala v knihe Rok kohouta. Jej skúsenosti adoptívnej matky vyvolali veľké reakcie. Množstvo ľudí ju odsudzovalo, ale ozvali sa adoptívni rodičia, ktorí mali rovnaké skúsenosti. Vo svojich posledných dielach zmenila tému aj žáner – píše poviedky a fejtóny. Podľa jej slov to spravila preto, „...lebo zmena je život“.

Čítanie MARYNY HRYMYČ bolo hneď na začiatku prerušené búrkou. Rýchly presun do priestorov LitParku spravil autorke úžasnú náladu. „Ste vynikajúci tým, nečakala som, že túto situáciu zvládneme tak rýchlo a profesionálne a že budeme v takýchto krásnych priestoroch,“ ocenila pani Hrymyč a pokračovala: „Pred chvíľou do mojej knižky padla veľká dažďová kvapka – to Slovensko zanechalo stopu v mojom diele. Pôvodne som ju chcela darovať, ale teraz ju nikomu nedám, je to pamiatka na prekrásne Slovensko. Vlastne, vy (Slováci), ste si vedeli vybrať miesto na život, je to najkrajšie miesto na svete.“ Ku komplimentom pani Hrymyč na adresu Slovenska a Knižnice pre mládež je potrebné dodať, že aj ona je mimoriadne milá, charizmatická a samozrejme talentovaná autorka, ktorej diela by sme si radi prečítali aj v slovenčine.

24.7.2015

MARTIN REINER, nakladateľ, spisovateľ a predovšetkým priateľ Michala Viewegha prišiel do Košác, aby ho zastúpil. Pretože sa poznajú už dávno, dokonca spolupracovali na knihe pre deti (Tři tatínci a maminka), nebolo to zložité rozhodovanie. Priniesol si knihu Zpátky ve hře, ktorá obsahuje 13 poviedok. I keď Martin Reiner tvrdil, že poviedky Michala Viewegha sú predovšetkým depresívne, vybral takú, ktorá prezentovala Vieweghov humor. Samozrejme, Martin Reiner čítal aj zo svojho románu Básník o Ivanovi Blatném. Tejto práci sa venoval viac ako dvadsať rokov – najprv zbieral materiál, potom ho spracovával. Kniha je sčasti faktografická, sčasti fiktívna, ale predovšetkým je to výborný román.

ARTEM ČAPAJ je publicista, spisovateľ, cestovateľ. Píše predovšetkým o obyčajných ľuďoch a samozrejme o Ukrajine. Jeho prvý cestopis nevznikol cielene. Cestoval autostopom po Latinskej Amerike a z ciest si robil zápisky. Neskôr si povedal, že keď chce písať o cudzích krajinách, najprv by mal poznať tú svoju. Pri svojej ceste Ukrajinou sa pýtal ľudí, čo pre nich znamená Ukrajina a po čom túžia. Odpovede ľudí na východe i západe krajiny boli takmer totožné – Ukrajina je ich vlasť a chcú v nej žiť bez nejakých konfliktov a predovšetkým chcú dobrý život pre svoje deti. Počas písania svojich reportáží pochopil, že vojna sa týka všetkých ľudí, či sú na strane východnej alebo západnej Ukrajiny. Jeho strana je tá mierová, jeho pohľady sú čisto humanistické.

23.7.2015

Moderátor večera Ján Gavura hneď zo začiatku zahrnul Košičana AGDU BAVI PAINA (pseudonym) otázkami. Ten však nezostal nič dlžný svojej povesti mystifikátora. Odpovedal vážne a veľmi dôveryhodne, i keď nás upozornil na porekadlo: „Ander, ani vlastnému otcovi never“ a dodal: „...všetko si najprv prever...“ Doteraz napísal niekoľko básnických zbierok, kníh poviedok, scenárov, reklamných sloganov, k čomu poznamenal: „Bohužiaľ, ja sa tým živím, tak píšem, čo sa dá.“ Priatelia a spolupracovníci tvrdia, že je workoholik, čo ho takmer uráža. Je pravda, že písanie je psychicky náročná práca a svoje texty nosí neustále v hlave. Stále ich prerába a vylepšuje. Píše o tom, čo prežil, ale často nevie rozlíšiť, čo z toho, čo si pamätá a o čom píše, prežil naozaj alebo si to len vymyslel.

Pre LARYSU DENYSENKO nie je Slovensko neznáme, chodievala sa lyžovať do Tatier, ale v Košiciach je po prvý raz. Tešila sa, že si ich užije, no snáď stihne aspoň prechádzku večerným mestom. I keď sa ukrajinčinu naučila až ako 23-ročná, za svoju tvorbu zozbierala niekoľko ocenení. Jej najznámejším dielom je Korporácia idiotov. Pri jej písaní využila svoje dlhoročné skúsenosti zo štátnej správy – pracovala na Ministerstve spravodlivosti a ako poslankyňa parlamentu. Táto kniha získala nezvyčajné ocenenie – vraj je najčastejšie kradnutou knihou z ukrajinských knižníc. Pripravuje ďalšiu knihu o korupcii v súdnictve. Od jej napísania ju odradzuje veľa priateľov a spolupracovníkov, ale ona je odhodlaná ju napísať, i keď sa v nej môže spoznať veľa vysokopostavených ľudí.

22.7.2015

KATEŘINA TUČKOVÁ sa do povedomia čitateľov dostala svojou druhou knihou, románom Vyhnání Gerty Schnirch, v ktorom spracovala osud nemeckého dievčaťa, ktoré bolo vyhnané zo svojho domova v máji 1945 v tzv.“ Brnenskom pochode smrti“. Toto dielo bolo nominované na viacero cien, nakoniec získalo Cenu Magnesia Litera (2010).  Ďalší román, Žítkovské bohyne, získal okrem Ceny Magnesia Litera 2012 aj Cenu Josefa Škvoreckého a cenu Český bestseller. Ako autorka prezradila, nečakala taký veľký úspech, kniha mala niekoľko dotlačí, vyšla ako audiokniha, jej divadelná adaptácia sa hrá v Zlíne, chystá sa filmová verzia, bola preložená do 13 jazykov. Na autorskom čítaní prezentovala svoju najnovšiu knihu Fabrika, ktorá vyšla ako súčasť výstavy Brno – moravský Manchester. Rozpráva príbeh piatich generácií rodiny textilných magnátov – od ich manufaktúrnych začiatkov až po koniec druhej svetovej vojny. Zaujímavé rozprávanie doplňovali dobové obrázky a fotografie. Už sa tešíme, kedy si knihu prečítame.

HALYNA PETROSAŇUK sa na Košice tešila, už o nich počula a chcela ich navštíviť. Potešila sa, že svoju túžbu mohla naplniť a zároveň tu predstaviť svoju tvorbu. Okrem svojej poézie predstavila aj kraj, kde sa narodila. Jej verše vyšli v netradičnej podobe, vytlačené na zbierke pohľadníc, ktoré zobrazujú prírodu a kultúrne pamiatky Ivanofrankivskej oblasti. Básne, ktoré čítala, sú veľmi jemné a kultivované. Ako povedala, existujú témy, o ktorých nepíše. Sú to témy, ktoré by mohli provokovať a vyvolávať agresiu. Kultúra by podľa nej mala spájať, nie rozdeľovať. „Chcela by som, aby moja tvorba vytvorila malý most porozumenia medzi všetkými.“

21.7.2015

JIŘÍ HÁJIČEK začínal s poéziou, ale knižne debutoval ako prozaik a pri prozaických dielach už zostal. Vo svojich prózach vždy vychádza z vlastných skúseností a zážitkov, postavy si upravuje podľa príbehu. Tematicky čerpá z pamäte juhočeskej dediny. Je to pre neho samozrejmé, detstvo prežil na dedine, vyštudoval poľnohospodárstvo a určitú dobu v ňom aj pracoval. V 90-tych rokoch zistil, že pracovať môže aj v inom odbore, ako vyštudoval a zamestnal sa v banke. Písanie bolo pre neho koníček, neskôr, keď získal Cenu Magnesia Litera, by sa mu aj zišlo viac voľna, aby mohol propagovať svoje knihy podľa predstáv vydavateľstva, no uživiť sa ako spisovateľ je dosť ťažké. Jeho posledným veľkým úspechom bolo zaradenie poviedkovej knihy Vzpomínky na jednu vesnickou tancovačku do edičného plánu Veľkého knižného štvrtka.

ANATOLIJ DNISTROVYJ píše eseje, poviedky, romány. Je vášnivý rybár a otec troch detí. Tieto dve lásky ho priviedli k myšlienke napísať knihy pre deti, v ktorých budú hlavnými postavami práve rybky – akvarijné, sladkovodné a rybky, žijúce v Čiernom mori. Všetky budú mať určité ľudské vlastnosti, ale tak, aby to neprotirečilo ich prirodzenosti. (Štuka je vo svojej podstate dravec, tak bude vystupovať napr. ako nejaký lotor). Aby sa knižky deťom páčili a aby si ich ľahko pamätali, budú texty veršované. Okrem plánovaných kníh pre deti mu vyjde aj kniha esejí pod názvom Glóbus Karla Marxa (Karol Marx sa medzi prvými zaoberal témou svetovej globalizácie ). Doposiaľ najznámejším dielom Anatolija Dnistrového je trilógia o neplnoletých kriminálnikoch z prostredia ukrajinského lumpenproletariátu (Načasované mesto, 2003; Chlapci. Faktický román, 2005; Tibet na ôsmom poschodí, 2005), ktoré sa stalo základom slovníka ukrajinského slangu a argotu. Ukrajinčina je veľmi konzervatívny jazyk, ktorý už nestačí mladým ľuďom, preto preberajú množstvo cudzích slov a vytvárajú si svoje vlastné.

20.7.2015

JACEK DEHNEL patrí medzi najúspešnejších autorov mladej generácie poľských spisovateľov. Za básnickú tvorbu získal viacero ocenení, o jeho veršoch písal uznanlivo Czesław Miłosz. Za debutantskú prózu Babuľa (Lala, 2006) získal cenu Pas Politiky a roku 2007 bol nominovaný na stredoeurópsku literárnu cenu Angelus. Trikrát bol nominovaný na Cenu NIKE (2009, 2010, 2012). Absolvoval medzirezortné štúdium hmanitných odborov – polnistiky a výtvarného umenia. Popri tom sa zúčastnil aj niekoľkých prednášok na medicíne, konkrétne z anatómie. Anatómiu vtedy prednášal úžasný človek, ktorý študentom výtvarného umenia dovolili zúčastniť sa aj vyučovania v pitevni, kde sa mohli dôkladne zoznámiť s ľudskou anatómiou. Okrem toho im prednášal aj o anatómii fantastických bytostí, ako napr. kentaurus, siréna, faun... To všetko sa odrazilo nielen v jeho výtvarnej, ale aj literárnej tvorbe.

Ukrajinský hosť OLEKSANDR BOJČENKO je literárny vedec, kritik, prekladateľ a publicista. Píše predovšetkým eseje a komentáre literárneho života. Pravidelne prispieva do Ukrajinského žurnálu, ktorý vychádza v Prahe. Základom jeho textov je vždy pravdivý príbeh, ktorý prežil niekto z jeho blízkych, prípadne si ho niekde vypočul. Veľkým zdrojom príbehov bol jeho pradedko, ktorý prežil dve svetové vojny. Jeho názorom bolo:

 „...vojak vo vojne musí strieľať. Ale ani vo vojne a ani vojak nemusí nikoho zabíjať. Preto on, pradedo, vždy strieľal do vzduchu.

- Ech, oci, - vytýkal môjmu pradedovi môj dedo, - a čo keby bojovali všetci ako vy?

- Keby všetci, - odpovedal pradedo, - potom by nebojoval nikto.“ 

19.7.2015

EVA TURNOVÁ, prekladateľka, hudobníčka, fejtonistka. Tieto tri slová však nemôžu obsiahnuť celú tvorivú osobnosť hostky nedeľného večera, ani zachytiť jej bezprostrednosť. Pri čítaní jej fejtónov sa bavilo nielen publikum, ale aj ona sama. Ako prezradila, písanie fejtónov si nevybrala, fejtóny si vybrali ju. Miluje slovné hračky, tak navrhovala aj názov svojho stĺpčeka. Tie prvé (napr. Kobyla má malý blog) redakcia zamietla, zvíťazil Turnový háj. Mimochodom, tento názov oglosoval pesničkár Vladimír Merta: „ V takovém háji bylo by mi ctí si poležet.“ A návštevníkom Mesiaca autorského čítania bolo cťou príbehy z Turnového háje počúvať.

Prvá veta NATALKY SŇADANKO, ukrajinskej prozaičky, redaktorky, prekladateľky a literárnej historičky bola: „Vedela som, že sa bude čítať v knižnici, tak som čakala miestnosť plnú políc s knihami, a vy ste ma posadili do parku.“ Netypické čítanie si však užívala. Predstavila svoj román Frau Müller nie je pripravená platiť viac. Je to príbeh žien, ktoré odišli zo svojej vlasti za prácou, aby zabezpečili svoje rodiny. Zároveň zachytáva dejiny Haliče a ústnu históriu, podávanú z generácie na generáciu. Používa typické haličské výrazy, dnes už často zabudnuté. Je to príbeh, ktorý sa vlastne písal sám. A jej plány do budúcnosti? „Chcela by som napísať historický román, zachytiť udalosti od začiatku 19. storočia po súčasnosť, ale to je ešte v začiatkoch, radšej o tom nebudem hovoriť.“

18.7.2015

RADKA DENEMARKOVÁ sa nedávno vrátila z Číny. Pobyt v tejto krajine ju dosť poznačil. Je to krajina, ktorá je nám pomerne kultúrne vzdialená, i keď si myslíme, že o nej dosť vieme a v našich končinách žijú občania čínskej národnosti. Ale až pri pobyte v nej si uvedomila, aké sú medzi nami rozdiely . Tam sa ľudia nepýtajú, prečo sa niečo deje, berú to ako fakty. Sú dosť izolovaní, tak to bolo už oddávna, tak prečo by to mali meniť. Neuvedomujú si, že tým podvádzajú sami seba. Ale nie je to tak iba v Číne. Ľudia sa nechcú zamýšľať nad tým, čo sa deje, chcú mať pokoj, do niečoho sa nemiešať. Tak dávajú priestor „koboldom vo svojom vnútri“.

TARAS PROCHASKO patrí ku skupine autorov „stanislavského fenoménu“,autorv, ktorí sa zgrupovaliv rokoch 1989 – 1994 okolo undergroundového časopisu  Štvrtok v Ivano-Frankivsku. Autorov spájal záujem o historické témy a ich prepojenie s prítomnosťou. Zároveň sa snažili o uvoľnenie a modernizáciu ukrajinského jazyka, ktorý bol dovtedy „druhým“ jazykom na Ukrajine.

17.7.2015

VLADIMÍR JANČEK je mladý slovenský autor, ktorý píše predovšetkým krátke literárne útvary. Moderátor večera Ján Gavura o ňom povedal, že do literatúry sa vkráda zadnými dvierkami, ale zakaždým v nej urobí poriadny prievan. Doposiaľ mu vyšli dve básnické zbierky, každá s odstupom desať rokov. Tá tretia sa pripravuje, ale ešte má štyri roky čas, aby dodržal periodicitu. Pri príprave na autorské čítanie počas MAČ 2015 si uvedomil, že jeho diela sú vlastne nepreložiteľné, pretože sú založená na slovných hračkách. Snažil sa napísať nové, jednak dlhšie, jednak ľahšie preložiteľné. Zároveň si uvedomil, že sa dostáva do inej vekovej kategórie a vlastne aj jeho tvorba sa mení. Píše texty dlhšie, vážnejšie. Ako poznamenal Ján Gavura, kritici z neho budú mať radosť. Obecenstvo z neho malo radosť tiež, pretože čím kratšie texty píše, tým viac o nich hovorí. Na záver malá ukážka:

Včera v noci navštívil ma diabol.

Povedal: všetko toto bude Tvoje.

Ale povysávaj!

LJUBKO DEREŠ je jeden z najzaujímavejších fenoménov mladej ukrajinskej literárnej scény. Vo svojich prózach píše o súčasných mladých ľuďoch. Čítal zo svojej knihy Pieseň o láske a vďačnosti. Je to vlastne príbeh o hľadaní seba samého, o hľadaní svojho vlastného vnútorného oceánu. Silný mystický a symbolický príbeh napísal čiastočne podľa príbehov ľudí, ktorých poznal. Všetci utekali od svojich problémov, utekali od samých seba. Podarilo sa im to? Niektorí si to mysleli, ale bola to pravda?

16.7.2015

Oceňovaný prozaik, publicista a esejista PAVOL RANKOV má ku knižniciam blízko, veď patrí k tým, ktorí vychovávajú nových knižnično-informačných pracovníkov na Katedre knižničnej a informačnej vedy Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Ako spisovateľ sa tiež zúčastňuje na autorských čítaniach a besedách o svojej tvorbe. Začal s písaním poviedok, neskôr napísal dva romány a v súčasnosti sa vrátil k poviedkovej tvorbe. Jeho diela boli preložené do arabčiny, maďarčiny, poľštiny, češtiny, chorvátčiny, slovinčiny a bulharčiny. Jeho posledná (podľa slov autora skutočne posledná) kniha poviedok Na druhej strane sa skladá z dvoch výrazne odlišných častí. Tá prvá prináša poviedky zo súčasného sveta, druhú časť tvoria príbehy z dávnych čias. Tomu je podriadená aj grafická stránka knihy – z jednej strany sú poviedky zo súčasnosti, z druhej tie archaické. Ako autor hovorí: „V tejto útlej zbierke súkromne účtujem nielen so svojimi poviedkami, ale aj s tlačenou knihou ako médiom. Žijeme v čase druhého boomu čítačiek elektronických kníh a ja som – okrem iného – chcel urobiť knižku, ktorá v pomere 1:1 nie je zdigitalizovateľná.“

MARIANNA KIJANOVSKA píše poéziu, prózu, eseje. Je literárna historička a prekladateľka z poľštiny. Mimoriadne je cenený jej preklad diela Juliana Tuwima, v ktorom nájdeme aj denníkové záznamy, spomienky Tuwimových súčasníkov a priateľov, dobové články a recenzie. Svoje skúsenosti s klinickou smrťou pretavila do zbierky 373 (373⁰F je teplota, pri ktorej sa voda mení na paru), ktorá symbolizuje, že vo chvíli smrti vlastne meníme formu života. Pri písaní sa nikdy nezamýšľa nad tým, či sú jej vety dlhé alebo krátke, snaží sa písať tak, aby to bolo zrozumiteľné. Poéziu napíše naraz, verše sa jej tvoria v hlave a rýchlo sa dajú zachytiť, prózu treba skôr „vysedieť“, poskladať jednotlivé vety tak, aby zrozumiteľne vyjadrili jej myšlienky. Spisovateľka sa nevyhýba ani politickým témam, spolu s charkovskými dobrovoľníkmi sprevádza humanitárnu pomoc priamo do zákopov – vlastne až tam spoznala, čo je to vojna. Ľudia sú tam denne v priamom ohrození života, niekedy nie od snajperov, ale napríklad tým, že im chýbajú životne dôležité lieky. Chceli by odísť, ale nemajú kam. „Nechcem hovoriť o vojne, lebo je to zlé...“

15.7.2015

I keď sa čítanie OLEHA KOCAREVA začalo skôr ako o 19:00, priaznivci ukrajinskej literatúry zaplnili priestory LitParku, aby si ho vypočuli. Mladý básnik, prozaik, literárny kritik a novinár o sebe prezradil, že je na Slovensku po prvýkrát, ale dúfa, že nie naposledy, pretože sa mu tu veľmi páči. Je predovšetkým básnik, ktorý sa snaží estetizovať všednosť. Žurnalistikou sa udržiava vo forme a disciplíne. Píše predovšetkým články o kultúre a literatúre, politike sa snaží vyhnúť. „Radšej píšem o niečom, v čom sa vyznám, teda o kultúre. Nech každý robí to, čo vie.“ Žurnalistika má svoje termíny, ktoré je potrebné dodržiavať, v básnickej tvorbe to tak nie je. Potrebuje niečo, čo ho udrží v kondícii. Ak by nemal vlastnú disciplínu, nikdy by sa neprinútil k tvorbe. Má rád paradoxy, absurdné a netypické skutočnosti, zhody náhod. Ako literárny kritik sa snaží dielo skôr vysvetliť, aby sa v ňom čitateľ vyznal. Zúčastňuje sa mnohých kultúrnych festivalov, na niektorých ako organizátor, ale častejšie ako účinkujúci. Je zaujímavé, že práve v týchto ťažkých časoch na Ukrajine vzrástol záujem o kultúrne, hlavne literárne podujatia, ktoré sa konajú nielen v Kyjeve, ale aj v Charkove a Ľvove.

V rámci Mesiaca autorského čítania sa uskutočnil koncert literárno-hudobného projektu Kafka Band, ktorý sprístupňuje poslucháčom nedokončený román Franza Kafku Zámok. Kafka Band tvoria výtvarník a spevák Jaromír 99 a spisovateľ Jaroslav Rudiš, autori kultovej komiksovej trilógie Alois Nebel. Zatiaľ čo Jaromír 99 spieva, Rudiš číta a recituje. Spoločne vybrali a upravili Kafkove texty. Jaromír 99 previedol spoločne s americkým spisovateľom Davidom Zane Mairowitzom príbeh Kafkovho Zámku do komiksovej podoby. Jaroslav Rudiš je nositeľom Ceny Magnesia Litera za dielo Národní třída (2013).

14.7.2015

KAROL SIDON, spisovateľ, dramatik a scenárista, patrí medzi popredné osobnosti náboženského života v Česku. Narodil sa v tzv. zmiešanom manželstve. Jeho otec, pochádzajúci z Trnavy, bol umučený v Terezíne. Jeho otčim, tiež žid, rovnako prešiel radom koncentračných táborov. Karol Sidom vyštudoval dramaturgiu a scenáristiku na FAMU, kde sa začala jeho spolupráca s Jurajom Jakubiskom. Sľubná kariéra sa zastavila v roku 1972, kedy mu zakázali publikovať. V roku 1978 konvertoval na judaizmus a v roku 1983 emigroval. V roku 1992 sa vrátil do Prahy, kde ho menovali za hlavného pražského a zemského rabína. Funkciu zemského rabína vykonáva aj v súčasnosti. Na margo spolupráce s Jurajom Jakubiskom povedal: „Keď si tieto filmy pozriem dnes, uvedomujem si ich hlbokú symboliku, ale zároveň viem, že dnešný divák ju už nepochopí.“

Čítal z knihy Altschuldova metoda, ktorá je prvým dielom tetralógie Kde lišky dávají dobrou noc. Na otázku, čo by bolo, keby mohol publikovať v „období normalizácie“, odpovedal: „Úvahy o tom *čo by bolo keby* nás nikde nezavedú, dajú sa použiť iba v románoch.“ A čo si myslí o súčasných pomeroch v Európe? „ Keď hodnotíte pomery, je potrebné si všimnúť, ako sa zmenilo moje najbližšie i vzdialenejšie okolie – k lepšiemu alebo horšiemu?“

JURIJ ANDRUCHOVYČ je všestrannou osobnosťou: píše básne, prózu, eseje, prekladá z poľštiny, nemčiny a ruštiny, je textárom, performerom, hudobníkom. Spolu s Viktorom Neborakom a Oleksandrom Irvancevom založili básnickú skupinu Bu-Ba-Bu (burleska – fraška – klauniáda), ktorá začala udávať smer súčasnej ukrajinskej poézii. V čase najväčšej popularity však „prestali aktívne existovať“, ako sa vyjadril Jurij Andruchovyč. Jeho diela, predovšetkým romány, sú prekladané do mnohých jazykov. V slovenčine vyšli novely Rekreácie (Baum, 2003) a Moskoviáda (Kalligram, 2013). V Košiciach predstavil svoje básne zo zbierky Piesne pre Mŕtveho kohúta. (Mŕtvy kohút bola rocková kapela, ktorá zhudobňovala Andruchovyčove texty. Jemu sa to nepáčilo, preto napísal básne, ktoré by sa nemali dať zhudobniť. Im sa to podarilo a stal sa z nich najpredávanejší album pod názvom Piesne Mŕtveho kohúta. Jurij k tomu dodal, že ho mali nazvať Piesne pre Jurija Andruchoviča.)

Jeho básne majú mladého ducha, asi preto, lebo po tridsiatke básne prestal písať, začal písať prózu a tá sa mu písala dobre. K poézii sa vrátil až po štyridsiatke. Pôvodne si chcel najať mladého básnika, ktorému by akože robil mentora a ktorý by vydával jeho básne za svoje, tento plán bol iba recesia. V poézii však pokračoval tam, kde prestal – teda je stále tridsiatnik. A čo robí vo voľnom čase? Prekladá Shakespeara a veľmi sa tým baví. Predtým netušil, aký je Shakespeare vtipný a hravý autor, aký má bohatý jazyk, plný slovných hračiek.

13.7.2015

V pondelok sa stálym návštevníkom Mesiaca autorského čítania predstavilo hudobno – poetické duo IGOR MALIJEVSKÝ a TOMÁŠ PASTRŇÁK.

Igor Malijevský je básnik, prozaik, fotograf a prezentoval sa aj v trochu netradičnej úlohe kuchára. Už jeho meno napovedá, že má určitý vzťah k Ukrajine, odkiaľ údajne pochádzala jeho prababka a kde určitú dobu pôsobil jeho dedo. Vyštudoval teoretickú fyziku a súčasne s ňou sa pokúšal študovať aj filozofiu. Poslucháčom predstavil zbierku básní Druhý den po konci světa, ktorú začal písať 24.12.2012, teda druhý deň po avizovanom „konci světa“. O samotnom konci sveta povedal: „koniec sveta sa začal, ale trvá tak sto, dvesto i viac sto rokov, takže ho pokojne prežijeme. Pri písaní poézie si však uvedomil, že je to stav podobný šialenstvu, najprv je všetko v pohode, ale čím ďalej, tým viac vás to pohlcuje, strácate pocit reality a prichádza stav podobný psychóze. A dochádzajú vám peniaze, z ktorých treba žiť. Aby vám tých peňazí zostalo viac, musíte šetriť. Aby ste mohli šetriť, musíte mať nejaký príjem. Ten mať nebudete, ak budete písať poéziu. V snahe ušetriť čo najviac a pomôcť podobne postihnutým (vreckovými suchotami), vydal kuchársku knihu Hladová kuchařka aneb vaření za poslední korunu. O tom, že jeho recepty sú skutočne (aj) jedlé, presvedčil prítomných vlastnoručne vyrobenými knedloustami – toustami z knedlíka. Tento recept venoval „československému národu“. Rozprávanie, čítanie i varenie Igora Malinovského dopĺňal pesničkami Tomáš Pastrňák, ktorý okrem toho, že hrá na viacerých hudobných nástrojoch a spieva, aj skladá piesne na texty Igora Malijevského. A keďže väčšina jeho textov je vážna až pochmúrna, snaží sa im hudbou dať optimistickejší ráz.

JURIJ VYNNYČUK je spisovateľ, publicista a prekladateľ. V 70. a 80. rokoch sa živil ako novinár, písal scenáre a piesňové texty, založil kabaretné divadlo. Za bývalého režimu nemohol svoje diela publikovať, živil sa hlavne prekladmi. Potom začal písať vlastné veci, ale uverejňoval ich ako preklady, čo bolo dosť dobrodružné. Jedna z jeho poém (Plač nad mestom Kyjev, ktorú pripísal mníchovi Riangabarovi) vzbudila veľký rozruch. Historici sa o nej vyjadrili, že ide o najväčší objav od Slova o pluku Igorovom. Aby zdvihol náklad novín, v ktorých pracoval, začal uverejňovať fiktívny denník Roxany, ukrajinskej manželky sultána Sulejmana (Žytije haremnoje). Tento seriál vyvolal veľa kontroverzných reakcií – od veľkého hurá až po oficiálny protest, že takto by sa ukrajinská žena nikdy nesprávala. Seriál bol po niekoľkých častiach stiahnutý, ale svoj účel splnil – náklad novín sa zdvojnásobil.

Jurij Vynnyčuk prečítal poviedku Strýko Zoňa. Hlavnú postavu prevzal zo života, takýto bol vraj brat jeho otca. Ak sa skutočne správal tak, ako v tejto poviedke, je jasné, po kom má spisovateľ mystifikátorský talent. Niektoré jeho diela vyšli v češtine (Příběhy z Haliče, poviedky v zbierke Expres Ukrajina) a určite stoja za prečítanie.

12.7.2015

Feministická spisovateľka, košická rodáčka URŠULA KOVALYK začala písať už ako 9 ročná. Spočiatku to boli básne a samozrejme, písala „do šuflíka“. Prvý úspech zožala na strednej škole, keď vyhrala v literárnej súťaži. To ju trochu povzbudilo, v písaní sa preorientovala na prózu a začala svoje poviedky a krátke prózy posielať do súťaží. Píše pod pseudonymom, pretože nie je stotožnená s vlastným menom, nepáči sa jej, a zároveň by chcela, aby jej meno malo príbeh. Zvolila si meno svojej babky, ktorá prežila život, aký určite nechcela, nemala však možnosť ho zmeniť. Týmto činom akoby dala babke druhú šancu. Druhú šancu dáva Uršula Kovalyk aj iným ľuďom, predovšetkým bezdomovcom. S tými pracuje v Divadle bez domova v Bratislave. Sú to ľudia veľmi uvoľnení, otvorení a milujú čierny humor. Kvôli divadlu sú ochotní vzdať sa aj alkoholu a vďaka nemu majú trochu lepší život. Divadlo bez domova dáva priestor na zviditeľňovanie rôznych sociálnych tém, ktoré sú v komerčnej umeleckej sfére prehliadané.  Uršula Kovalyk dala prítomným na výber, z ktorej knihy má čítať: „Prečítam niečo z Krasojazdkyne alebo z Travesty šou alebo hoci aj niečo z encyklopédie, keď sme v knižnici“. Nakoniec na želanie publika čítala zo všetkých, aj z tej encyklopédie.

SERHIJ ŽADAN je nielen prozaik, ale i básnik a rocker. Vo svojej tvorbe nerobí rozdiel medzi poéziou a prózou, sám hovorí, že“... všetko, čo píšem, je jedna kniha, poézia prechádza do prózy a naopak.“ Jeho súčasná tvorba reaguje na politickú situáciu na Ukrajine. Vo svojich príbehoch opisuje skutočných ľudí, niektoré mu vyrozprávali, iné odpozoroval alebo niekde vypočul. „Tieto príbehy je nutné zaznamenať, fixovať, aby sa nestratili. A kto iný to môže urobiť, ak nie spisovateľ.“ Nepíše o hrdinoch ani zbabelcoch, v príbehoch neheroizuje ani neodsudzuje, iba ich zaznamenáva. Pre mnohých ľudí je vojna iba virtuálna záležitosť, sledujú ju v médiách, ale nevidia, že je blízko nich a onedlho sa ich možno bude bytostne dotýkať tak, ako sa dotýka ľudí, ktorí bývajú len niekoľko kilometrov na východ. „Vojna je podlá, dáva priestor na propagandu,  manipuláciu a klamstvo. Treba písať pravdivo a otvorene.“ 

11.7.2015

Z nepredvídateľných príčin (skoro štvorhodinové meškanie vlaku) sa program autorského čítania mierne pozmenil. Namiesto avízovaného autorského čítania Karola Chmela si prítomní vypočuli rozprávanie Jána Gavuru, ktorý mal pôvodne rozhovor s Karolom Chmelom moderovať. Príblížil nám nielen život a tvorbu autora, ale čiastočne aj jeho osobnosť prostredníctvom jeho tvorby. Karol Chmel vystriedal viacero povolaní závozník, úradník, arteterapeut v Psychiatrickej liečebni, robotník, vychovávateľ, redaktor a pod.), ako aj pôsobísk (Zvolen, Praha, Bratislava). Od roku 1989 pracoval ako vydavateľský knižný redaktor vo vydavateľstve Smena, potom ako redaktor v časopisoch (Fragment, OS – Fórum občianskej spoločnosti). V súčasnosti pracuje ako redaktor vo vydavateľstve Kalligram v Bratislave. Debutoval v roku 1985 zbierkou básní Máš, čo nemáš. Vo svojich dielach sa zaoberá odhaľovaním a analýzou zložitosti a protirečivosti reality a ľudského bytia. Postavy v jeho dielach bojujú o vlastnú identitu v súčasnom svete. Okrem vlastnej tvorby sa venuje i prekladaniu z poľskej, slovinskej, srbskej a chorvátskej literatúry. Za preklady z poľštiny mu bola udelená cena Zbigniewa Dominiaka.

Keďže sme si nemohli vypočuť autora osobne, aspoň malá ukážka z jeho tvorby:

vo svetle

mlčky rozprávaš

po umytí pohára

vyrastie ti z ruky

jeho priezračnosť

Petro Midjanka nesklamal svojich verných obdivovateľov. Napriek dlhej ceste nestratil dobrú náladu, pretože: „ aj vo vyspelej strednej Európe meškajú vlaky, skoro ako doma“.

Petro Midjanka, básnik-učiteľ je zaraďovaný do generácie „osemdesiatnikov“, autorov, ktorí do ukrajinskej literatúry vstupovali  v 80. a 90. rokoch minulého storočia. Z autora píšuceho na periférii mimo veľkých kultúrnych centier sa počas posledných dvadsiatich rokov stala jedna z ústredných postáv súčasnej ukrajinskej poézie, ktorá je známa rovnako tak v Kyjeve a Ľvove, ako aj v Prahe či Moskve. V súčasnosti ho označujú za „ikonického básnika mladej generácie“, pretože jeho tvorba vytvára pomyselný prekleňovací most medzi autormi jeho generácie a súčasnou mladou ukrajinskou poéziou. Sám o tom hovorí, že s mladou generáciou vychádza výborne, sú mu veľmi blízki tvorbou i myslením. Pochádza z prostej rodiny drevorubačov, k literatúre ho vlastne priviedla jeho učiteľka a aj on sám v súčasnosti, ako učiteľ, rozdáva lásku k literatúre a rodnému jazyku. Jeho žiaci poznajú aj jeho tvorbu, i keď nie je apriórne určená pre nich, ale najviac sa tešia, keď im pre jeho povinnosti básnika odpadne vyučovanie. Petro Midjanka čítal zo svojich veršov, ktoré boli vydané v slovenčine v roku 2007, ale aj z tých najnovších, ktoré na Ukrajine ešte nevyšli, ale pre Mesiac autorského čítania boli preložené do češtiny, takže mali premiéru. Za svoju tvorbu dostal oprávnene najvyššie ukrajinské vyznamenanie za kultúrnu činnosť, Cenu Tarasa Ševčenka.

 10.7.2015

9.7.2015 

David Jan Žák (CZ), básník, výtvarník a publicista sa narodil sa v roku 1971 v Prachaticiach. Vyštudoval český jazyk a literatúru a výtvarnú výchovu. Živil sa rôzne ako robotník, sťahovák, pedagóg, herec, novinár, rozhlasový a televízny reportér. Pod vedením filmového teoretika Borise Jachnina natočil dva krátke hrané filmy Mrtvé město (1993) a Zvířepes (1994). Vydal 8 básnických zbierok a jeho básne boli preložené do nemčiny, ruštiny, poľštiny a francúzštiny. Parížsky Gallimard zaradil jeho verše do Almanachu českej poézie druhej polovice 20. storočia. Preslávil sa románom Návrat Krále Šumavy, románom o Jozefovi Hasilovi, ktorý na prelome 40. a 50. rokov na Šumave pomáhal prevádzať emigrantov z Československa. Ide o životopisný román vychádzajúci z jeho vlastných spomienok, svedeckých výpovedí pamätníkov a archívnych dokumentov. Jedná sa o doteraz najrozsiahlejšiu literárnu rekonštrukciu príbehu muža, ktorý po vojne najprv pomáhal chrániť hranicu v policajnej uniforme Zboru národnej bezpečnosti, aby sa po februári 1948 stal jeho najobávanejším súperom. Kniha zachytáva nielen výnimočný ľudský osud, ale rovnako dramatické udalosti spojené so vznikom železnej opony. Jozef Hasil, ktorý dnes žije v Chicagu, v roku 2001 dostal od prezidenta Václava Havla Medailu Za hrdinstvo.

Andrij Bondar (UA) sa narodil sa v roku 1974 v Kamenci-Podolskom. Študoval na staroslávnej Kyjevsko-Mohyljanskej akadémii. Je básnikom, prekladateľom z poľštiny a esejistom. Pracoval ako redaktor, novinár a televízny moderátor. Najväčšiu popularitu mu však priniesol jeho blog na sociálnej sieti. „ Sociálne siete na Ukrajine majú úplne inú funkciu. Kým inde vo svete ju ľudia používajú, aby sa podelili o rodinné fotografie a zážitky, u nás sú využívané ako prostriedok politického boja a radi ho využívajú aj politickí činitelia. Asi to bude tým, že u nás ľudia nemajú dôveru k verejným inštitúciám ani k médiám, ktoré informácie účelovo skresľujú.“ A dodáva, že blogy využívajú ako obyčajní ľudia, tak lekári a právnici, ktorí sa takto postupne stávajú spisovateľmi. Čo mu chýba v ukrajinskej literatúre oproti poľskej, ktorej prekladom sa venuje? „U nás v literatúre nemáme taký hlboký rozmer individuality, chýba v nej sebairónia a je plná veľkých tém a pátosov, pričom veľmi často nahrádza mnoho iného aj politiku. Poľskí autori sa na rozdiel od nás neboja byť úplne obyčajní až banálni.“

 8.7.2015 

Peter Juščák (SK) sa narodil sa v roku 1953 v Prešove, vyštudoval Vysokú školu dopravnú v Žiline. Pracoval ako stavbyvedúci v Čechách aj na Slovensku, neskôr ako rozhlasový redaktor a reportér vo viacerých denníkoch a týždenníkoch. Píše prózu, eseje, venuje sa publicistike, rozhlasovej tvorbe i odbornej literatúre. Získal cenu Ivana Krasku za svoj debut (1986), zbierku poviedok Komu ujde vlak. Po úspešnom dokumentárnom románe Odvlečení, za ktorý získal Prémiu SC P.E.N. (2001) a v ktorej zaznamenáva spomienky a skúseností bývalých väzňov systému GULAG a ich blízkych sa autor opäť vracia k téme osudov ľudí násilne odvlečených do pracovných táborov v povojnových rokoch. Tie zaznamenáva vo svojom najnovšom románe ...a nezabudni na labute! (2014), ktorý bol nominovaný na cenu Anasoft litera 2015. Tu však už vyobrazuje detaily jedného konkrétneho osudu, Ireny Kalaschovej, ktorý vychádza zo skutočných udalostí ľudí odvlečených do pracovných táborov v bývalom Sovietskom zväze z územia vtedajšieho Československa.

Jevhenija Kononenko (UA), ktorá sa narodila sa v roku 1959 v Kyjeve a vyštudovala matematiku sa venuje písaniu a prekladateľstvu. „Prekladateľstvo je moja práca a písanie záľuba,“ hovorí známa autorka nielen esejí, ale aj detských kníh či kriminálok. Jej dobrodružný román Obeť zapomenutého mistra (2007), príbeh pátrania po zabudnutom traktáte ľvovského barokového sochára Pinsela, označila kritika za thriller pripomínajúci knihy Dana Browna. Vo svojom poslednom diele, románe Ruská zápletka (2012) hovorí o láske a hľadaní vlastnej identity v posledných rokoch sovietskeho impéria. „Píšem o ženách, tie to majú v živote ťažšie ako muži. Kým nemajú deti sú slobodné a môžu žiť mužským spôsobom života a si užívať , no keď prídu deti, všetko sa zmení. A u mužov? U nich je to jedno, tí si užívajú tak či tak.“ Mnohí jej vyčítajú, že hazarduje s umeleckou literatúrou, pretože píše thrillery. „Nemyslím si, že je to odo mňa hazard. Môžu byť predsa aj intelektuálne detektívky a tie určite nepovažujem za nejaký nižší žáner.“

7.7.2015 

Paweł Smoleński (PL), reportér, cestovateľ a novinár sa narodil v roku 1959 vo Varšave. Od roku 1989 pracuje ako reportér v denníku Gazeta Wyborcza. V češtine mu v roku 2013 vyšiel súbor reportáží Izrael už se nevznáší, v ktorom kombinuje reportáž s prvkami eseje a za ktorý získal prestížnu Cenu Beaty PawlakJe. Opisuje v ňom Izrael, ktorý si zamiloval hneď pri jeho prvej návšteve a kam sa často a rád vracia. „Cítim sa tam ako doma a mám tam veľa priateľov. Je to nádherná krajina, o ktorú sa však bojím.“ Obavy o jej existenciu v ňom vyvoláva skutočnosť, že táto demokratická krajina je obkolesená autoritatívnymi islamistickými krajinami a má dlhodobo nevyriešené spory s Palestínčanmi, ktoré sa ťahajú už 70 rokov. Hosťom prečítal príbeh Izrael, príbeh o priateľovi, novinárovi a televíznom moderátorovi, ktorého si vážil za jeho pravdovravnosť a nebojácnosť hovoriť skutočné príbehy. Aj keď autor vopred upozornil, že vie len písať a nie čítať, jeho vystúpenie bolo veľmi pútavé a každého prinútilo hlbšie sa zamyslieť na problémami tejto krajiny.

Oleksandr Klymenko (UA), spisovateľ, kritik a hudobník sa narodil v roku 1970 v Korostyševe v Žytomyrskej oblasti. Pochádza z učiteľskej rodiny. Okrem literatúry sa venuje aj vážnej hudbe, hrá v skupine CAT na akordeón a koncertuje s ňou nielen na Ukrajine, ale aj v zahraničí. Jeho knihy, v ktorých sa snaží sprostredkovať iluzórnosť existencie vyšli vo viacerých jazykoch a každá z nich získala nejakú literárnu cenu. Na otázku, čo je pre neho dôležitejšie muzika alebo literatúra odpovedal: „Keď som mal existenčné problémy, tak som musel uprednostniť muziku, teraz sa však už písaniu venujem oveľa viac ako hudbe.“ A čo robí radšej? „Nezáleží na tom čo človek robí, čím sa zaoberá, ale záleží na tom, či je pri tom šťastný.“ Autor aj v súčasnosti píše viacero kníh naraz a už dlhšie má rozpísanú aj básnickú zbierku. Či sa mu jednotlivé témy nepletú? „Nie, to máte ako keď kráčate po ulici a striedate ľavú nohu s pravou, tiež Vám to nevadí...nerozmýšľate nad tým.“ Zaujímavosťou jeho diel je, že svoje postavy pomenováva len jedným písmenom napr. N. A nie je to vraj preto, aby sa tam niekto poprípade aj nenašiel, ale preto, že nikdy nerobí rozdiely medzi ľuďmi.

6.7.2015 

Michal Ajvaz (CZ) sa narodil sa v roku 1949 v Prahe. Vyštudoval češtinu a estetiku. Debutoval poéziou (Vražda v hotelu Intercontinental, 1989), potom napísal dvadsať kníh imaginatívnej prózy a postmodernej filozofujúcej esejistiky. Medzi poslednými sú diela Cesta na jih (2008), Sindibádův dům (2010), Lucemburská zahrada (2011) a Cesta k pramenům smyslu (2012). O svoje tvorbe hovorí, že ju nikdy dopredu neplánuje. „Na začiatku mám taký neurčitý pocit, napríklad prechádzam nejakým miestom, to ma akosi osloví - má pre mňa zvláštnu atmosféru a nakoniec je z toho aj 600 strán.“ Vo svojej tvorbe strieda teoretické diela s beletriou. „Keď dopíšem prózu mám pocit, že som zanedbal niečo z teoretických vecí, tak sa potom venujem zase tomu a naopak . Píšem v podstate stále.“

Pavlo Korobčuk (UA) sa narodil v roku 1984 v Lucku na Volyni. Je synom básnika a kritika Petra Korobčuka. Študoval orientalistiku v Kyjeve. Pracuje ako novinár a je bubeníkom v skupine Rajdo. A na otázku čo bolo v jeho živote prvé či muzika alebo literatúra odpovedal: „Ako 20 ročný som už hral na gitaru veľmi dobre, ale vtedy som už mal napísaných viac ako 200 básní. A až ako 17 – 18 ročného ma zaujala štruktúra slova. Tak prvá asi bola literatúra.“ V slovenčine mu vyšla zbierka Kameňolom (2013) a Pôžitkológia (2014), ktorú včera slávnostne s hosťami festivalu pokrstil. Od roku 2006, kedy prišiel na Ukrajinu Slampoetry sa pridal k skupine mladých a začal sa aktívne zúčastňovať ukrajinských slammerských súťaží. „Hneď na druhý rok som už súťaž vyhral a odvtedy mám ďalších 12 víťazstiev, v posledných troch rokoch však súťaže takmer zrušili. Asi preto, že som vyhrával stále ja.“

5.7.2015 

Ostap Slyvynskyj (UA) bol opäť jediným hosťom večera. Narodil sa vo Ľvove, kde študoval na tunajšej univerzite bulharistiku. Pracuje na katedre polonistiky a prekladá z, poľštiny, bieloruštiny, macedónčiny a bulharčiny, z ktorej prekladá ako jediný na Ukrajine. Organizuje literárne festivaly. Na Mesiaci autorského čítania prvýkrát videl vlastné texty preložené do slovenčiny a mal z toho dobrý pocit. Slovenčina sa mu páči a pripadá mu veľmi príbuzná ukrajinčine. Na otázku, či napíše aj prózu odpovedal s úsmevom: „Na to som veľmi lenivý. Aj keď sa mi už niečo prozaické podarilo napísať, bolo to však naozaj veľmi krátke.“ Poslucháčov prekvapil svojim priznaním, že každú nedeľu spieva v katedrále v jej zbore. Liturgické spevy sú spievané v starom arménskom jazyku. „Sám im veľmi nerozumiem, ale veľmi sa mi to páči. Väčšinou si pri tom speve domýšľam, čo sa tam asi hovorí a tiež si predstavujem, čo by tam ešte mohlo byť. Je to pre mňa niečo mystické.“ Na záver stretnutia aj jeden spev prítomným sprostredkoval.

4.7.2015 

Oleksandr Myched (UA) bol jediným hosťom sobotňajšieho literárneho večera. Slovensko nazval zelenou krajinou hôr a lesov. „Môžete byť pripravení na krásu ľudí, žien, stavieb, pamiatok, ale nemôžete byť pripravení na krásu krajiny ako je tá Vaša, tá mi vyrazila dych.“
Narodil sa v roku 1988 v Kyjeve. Jeho rodičia sú vysokoškolskí profesori, ktorí vyučujú aj svetovú literatúru a ktorým vďačí za to, že ho priviedli ku knihám. Jeho detstvo a dospievanie je späté s autorom Stephenom Kingom, ktorého považuje za majstra v členení deja. Od svojich 15 rokov písal recenzie na rôzne literárne diela. „Venoval som sa tomu 7 rokov, potom som dospel... a keď som začal písať sám, zameral som sa na seba.“ V súčasnosti pracuje v Literárnom ústave Ukrajinskej akadémie vied. Táto práca mu už sprostredkovala stretnutia so 150 – 170 najznámejšími ľuďmi sveta. V rokoch 2011-2012 napísal zbierku poviedok Pontyjizm, v ktorej sa pohráva s najrôznejšími kultúrnymi kódmi aj možnou vojny Ruska a Ukrajiny. Po odmietnutí 10 vydavateľstvami mu nakoniec v roku 2014 vyšla na Ukrajine a v minulom roku sa dostala do desiatky najlepších kníh Ukrajiny. Celá kniha je o spoločnosti počas vojny, kde fejk (fikcia) bojuje proti fejku, „no v skutočnosti sa prelieva krv a nie kečup, kde sa začína detskou rozprávkou, ale končí vraždou“ ... a ako to všetko ovplyvňuje ľudí. Návštevníkom festivalu z nej prečítal poviedku o tehotnej žene, ktorá píše svojmu nenarodenému dieťaťu – dcére list, aby jej takto mohla odovzdať svoje skúsenosti ako prežiť v tomto svete.

3.7.2015

Prvý deň V. ročníka košického festivalu Mesiac autorského čítania, ktorého hosťami boli spisovateľky Marie Iljašenko (CZ) a Oksana Zabužko (UA) prišiel slávnostne otvoriť viceprimátor Martin Petruško. Vo svojich úvodných slovách vyjadril prianie, aby sa takéto významné podujatie medzinárodného charakteru v našom meste dočkalo aj svojho 25. výročia. Návštevníkov srdečne privítala aj riaditeľka knižnice Iveta Hurná, ktorá všetkým popriala, aby z každého literárneho večera vždy odchádzali s dobrým pocitom i novými poznatkami. 
Prvá svoju tvorbu predstavila Marie Iljašenko, autorka ktorá sa narodila v Kyjeve a má poľsko-české korene. Vyštudovala rusistiku, žije, prekladá a píše v Prahe. Svoje básne píše počas ciest z východných Čiech do Prahy. Prítomným predstavila svoju zbierku Osip směřuje na jih, kde Osip predstavuje nielen malého sťahovavého vtáčika, ktorý sa snaží uniknúť, ale v prenesenom význame aj významného ruského básnika, poeta, kritika a prekladateľa 20. storočia a predstaviteľ akmeizmu.. Svoje básne sa pokúšala preložiť do ruštiny, ale boli veľmi kostrbaté, tak to už ďalej neskúša a ako povedala „rozmýšľam v češtine a preto aj píšem v češtine.“ Jej snom do budúcna je napísať prózu, navštíviť horu Ararat, spoznať Kavkaz, Arménsko aj slovenské Tatry. Tak jej držíme palce!
Druhý hosť Oksana Zabužko z Ukrajiny, súčasná básnička, esejistka, ktorá sa zaoberá kulturológiou, filológiou a filozofiou patrí medzi najvýznamnejšie a najprekladanejšie ukrajinské autorky. Prednášala na Pensylvánskej univerzite, ktorá patrí k najslávnejším a najrešpektovanejším americkým súkromným univerzitám a v roku 1994 dostala štipendium Fond Foolbrighta. Jej poézia bola preložená do 30 jazykov a próza do 7. Jej ambíciou je stať sa režisérkou, ale nemá na to čas. V hlave totiž nosí také množstvo nápadov pre ďalšie knihy, že jej na iné nezvýši čas. „Bola by som rada, keby sa toho teda ujal radšej niekto iný a sfilmoval moje knihy.“ O úlohe literatúry v našom živote má jasno. Tá má tvoriť dialóg medzi ľuďmi. „Medzi mnou ako spisovateľkou a Vami čítajúcimi.“ Podľa autorky je kvalitná literatúra tá, ktorá dokáže ľudí ovplyvniť a zmeniť. „ Ak prečítate knihu a nič necítite, znamená, že ste si z nej nič nevzali, taká kniha nie je dobrá. A preto som vďačná, keď mi niekto napíše, že mu moja kniha niečo dala, že ho nejakým spôsobom ovplyvnila.“