fb

Čo bolo - Mesiac autorského čítania 2016

Projekt Mesiac autorského čítania 2016 podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.

3.8.2016

Ernesto Pérez Zúñiga (ES): „Mýtický obraz má v sebe väčšiu silu, ako historické fakty.“

Básnik, spisovateľ, rozprávač. Vyrastal a študoval v Granade. Tu vydal aj svoje prvé zbierky. V jeho tvorbe sa spája tradícia a inovatívny, avantgardný prístup. O poézii hovorí, že je stvorená na vyjadrenie emócií. Každá emócia má vlastnú syntax a metriku. Próza je zameraná na väčší priestor. Úlohou spisovateľa je priviesť do veľkého sveta poetický jazyk.

Dôležité je pri tom počúvať svoju vnútornú hudbu, ktorú má tento svet v sebe. Vo svojich dielach sa koncentruje na vnútorný svet postáv. Námety čerpal z občianskej vojny v španielsku, ale aj z Danteho Božskej komédie, antických mýtov alebo z hudby.

Jurij Izdryk a DRUMTYJÁTR (UA): „Nemám rád klasické čítania. Naše diela predstavujeme inak.“

Prozaik, básnik a kulturológ. Založil kultový časopis o literatúre a iných druhoch umenia „Štvrtok“, v ktorom doteraz pôsobí ako redaktor. Jeho diela boli preložené do ruštiny, poľštiny, angličtiny a nemčiny. Typické sú pre neho multimediálne projekty. Ten tohtoročný má názov SUMMA a Izdryk v ňom spolupracuje s Jevhenijom Nesterovyčom.
Pri spoločnej ceste vlakom do Ľvova sa s Grigorijom Semenčukom rozhodli prezentovať svoju poéziu prostredníctvom hudobných koncertov. Pretože sú z rozličných miest, neskúšajú spolu, vždy majú iný repertoár a každý ich koncert je čistá improvizácia.

2.8.2016

Andrij Ljubka (UA): „Na Ukrajine sú veľmi obľúbené literárne večery a autorské čítania. Ale to neznamená, že ľudia čítajú.“

Spisovateľ, publicista, prekladateľ. Počas štúdií sa politicky angažoval, počas oranžovej revolúcie podporoval Viktora Juščenka. Podľa jeho vlastných slov sa stal prirodzeným vodcom v študentskom štrajku. Pre mladých ľudí bola revolúcia dobrodružstvo, až potom politika. Ljubka veľa číta a prekladá z americkej literatúry. Má ambície napísať niečo podobné súčasnej americkej próze, ale svojou ukrajinčinou, ktorá je „takým sedliackym jazykom“. Jeho diela majú tragikomický až absurdný nádych. Dajú sa v nich nájsť alúzie na diela svetových autorov (napr. Voltaire). Jeho posledný román Karbid, s ktorým sa dostal do finále súťaže BBC o knihu roka, je napísaný na motívy skutočnej udalosti – objavenie pašeráckeho tunela cez slovensko-ukrajinskú hranicu.

Carlos Be (ES): „Divadlá v Čechách sú plné, ba aj dopredu vypredané. V Španielsku nemáme vychovaného diváka.“
Dramatik, režisér, veľmi obľúbený v Čechách. Jeho dielo bolo preložené aj do slovenčiny. Vždy písal, ale myslel si, že by sa mal venovať niečomu praktickému, preto začal študovať medicínu. Divadlo ho však neprestalo lákať, tak sa medicíny vzdal. Povedal si, že si bude robiť po svojom. A robí to rád. Za svoje divadelné hry získal množstvo ocenení, jeho diela boli inscenované v mnohých krajinách, aj v pražskom divadle Ungelt. Postavy v jeho dielach často patria k marginalizovaným skupinám. Cieľom Carlosa Be je „dať hlas tým, čo ho nemajú“. Nikto z nás nevie, čo bude o niekoľko rokov a či aj on nebude patriť do jednej zo skupín, odmietaných spoločnosťou.

1.8.2016

Markéta Hejkalová (CZ): „Keď človek píše, vždy je v tom niečo autobiografické.“

Spisovateľka, prekladateľka, vydavateľka. Jej rodičia, Hana a Jan Pražákovci, boli spisovatelia, nuž nečudo, že najmilšou zábavou Markéty bolo čítanie. Láska ku knihám jej zostala. Okrem prekladov z fínčiny a ruštiny sa venuje aj vlastnej literárnej tvorbe. Píše romány, v ktorých sa ženské príbehy často odohrávajú v cudzích krajinách a okrem ľúbostného príbehu prinášajú aj aktuálne politické a ekonomické reálie. Je zakladateľkou a organizátorkou Podzimního knižního veletrhu v Havlíčkovom Brode, ktorý je druhým najväčším knižným veľtrhom v Čechách. Spolu s manželom vedie rodinné vydavateľstvo, ktoré pôvodne založili preto, aby nemusela hľadať vydavateľa pre svoje preklady a pôvodné texty. Dnes vydávajú knihy, ktoré považujú za dôležité nielen pre českú literatúru, ale aj pre nich osobne.

Pablo García Casado (ES): „Právo ma naučilo pravidlá života.“

Jeden z kľúčových španielskych básnikov strednej generácie. Už za svoju prvú zbierku básní získal Cenu kritiky za poéziu a stal sa finalistom National Poetry Prize. V roku 2008 sa stal riaditeľom andalúzskej Filmotéky. Jeho tvorba je naplnená emotívnou a senzitívnou poetikou a zároveň sa dotýka každodenných tém. O svojej zbierke Peniaze s humorom povedal: „Napísal som ju v čase ekonomickej prosperity Španielska. Celá zbierka je pochmúrna, v pesimistickom duchu. A po jej vydaní prišla kríza. Ale za to ja nemôžem.“ Zaujímajú ho predovšetkým metafory, pomocou ktorých vysvetľuje svet. Metafory sú premenlivé – to, čo malo silnú výpovednú hodnotu v 19. alebo 20. storočí, dnes neplatí. Je potrebné hľadať metafory nové, aktuálne.

31.7.2016

Irena Šťastná (CZ): „Poézia – to je koncentrovaná skúsenosť toho, čo človek prežil s tým, čo práve prežíva“.

Narodila sa v Dobroslaviciach v roku 1978. Tu stále býva na gazdovstve, kde jej rod žije už niekoľko generácií. Absolvovala štúdium češtiny na Filozofickej fakulte Ostravskej univerzity a knihovníctvo a informačné štúdiá na Sliezkej univerzite v Opave. Pracuje v Knižnici mesta Ostrava. Za poslednú zbierku Žvýkání jader (2015) bola nominovaná na Magnesiu Litera. Táto básnická zbierka je poctou jej dedovi, ktorý veľmi rád prežúval jablčné jadierka (čo bolo niečo, čo ona nedokázala). Vývoj jej tvorby sa odzrkadľuje v názvoch diel. Prvá zbierka Zámlky je veľmi stručná, takmer nedopovedaná. Zbierku Všechny tvoje smrti písala v ťažkej životnej situácii, Živorodky boli holdom narodeniu detí. Posledná zbierka už  potrebuje väčší priestor pre svoje príbehy, vyzdvihuje človeka.

Sebastià Alzamora (ES): „Ak by som písal prestal poéziu a začal písať iba prózu, bol by som ako politik, ktorý zmenil stranu. A to ja nie som.“

Básnik, prozaik, publicista, literárny kritik. Narodil sa v roku 1972 na Mallorke, žije v Barcelone. Debutoval ako dvadsaťdva ročný básnickou zbierkou Rafel. Jeho diela často zobrazujú spoločnosť v úpadku, jeho postavy majú pochybnosti o existencii. Podľa Alzamoru si spisovateľ vytvára svoju vlastnú literárnu krajinu. Jednou z „jeho literárnych krajín“ je Praha, do ktorej zasadil dej diela „La Pell aj Princess“. Román „Crim de sang čerpá námet zo skutočnej udalosti krvavého masakru v Barcelone počas občianskej vojny, zároveň však obsahuje prvky „čierneho románu“ – rôzne fantazijné bytosti. Jeho diela boli preložené do viacerých jazykov. Na margo prekladov povedal: „Je veľmi zvláštne vidieť svoju knihu a nerozumieť z nej ani slovo.“

30.7.2016

Jana Orlová (CZ): „Som iná generácia..."

Vyštudovala Fakultu výtvarných umení Vysokého učení technického v Brne a environmentálne štúdiá na Masarykovej univerzite v Brne. Venuje sa umeniu, kultúre, subkultúram. Pracuje ako šéfredaktorka stránky Polipet.cz. Od marca 2016 vykonáva kurátorskú a produkčnú činnosť v pilotnom projekte Klementinum 190 - živé umenie v Národní knihovne. Píše poéziu, eseje, redakčné práce. Poézia a performancie Jany Orlovej sú od seba neodlučiteľné. Začala s nimi práve preto, lebo chce robiť „živú poéziu". Tieto vystúpenia nemajú scenár, neskúšajú sa, neopakujú sa. Ide o okamih prežívania. Vo svojich textoch je priama, neskrýva sa za metafory, nestrpí žiadne zbytočné slová.

Rosa Montero (ES): „Tento Mesiac autorského čítania je nádherné bláznovstvo a dúfam, že ho prežijem".

Patrí medzi najčítanejšie autorky v Španielsku. Narodila sa v roku 1951 v Madride, dospievala v rokoch, keď sa končil Frankov diktátorský režim. Po štúdiu psychológie a žurnalistiky pracovala ako novinárka. Je považovaná za predstaviteľku prúdu „novej žurnalistiky“, ktorá absorbuje množstvo literárnych prvkov. Už v roku 1977 ako prvá žena získala cenu „Manuel del Arco". Diela Rosy Montero sú preložené do viac ako dvadsiatich jazykov. Niektoré jej poviedky, ako aj prvý román Cronica del desamore (Kronika nepriateľstva) boli preložené aj do slovenčiny.  A ako sa definuje sama autorka?  „Svojim písaním bojujem proti smrti. Všetci sme odsúdení k smrti. Nenávidím smrť, pretože milujem život.

29.7.2016

Pavlo Arie (UA): „Divadlo sa stalo multikultúrnym nástrojom“.

Ukrajinský dramaturg, dramatik a konceptuálny umelec, žijúci v Nemecku. Autor divadlelných hier, ktoré píše v ukrajinčine, ruštine i nemčine. Pôsobil ako herec v Ruskom experimentálnom divadle pri Ústave slavistiky univerzity v Kolíne nad Rýnom. Prvú divadelnú hru napísal v roku 2006. Motivovala ho prvá revolúcia na Ukrajine. Bolo to obdobie, kedy ľudia na Ukrajine žili v strachu o seba, o svoje životy a životy svojich blízkych. V roku 2011 získal prestížnu cenu „Koronazia Slova", v roku 2013 bol ocenený za najlepšiu ukrajinskú hru s historickou témou. Jeho hry sú plné ľudských tragédií a smútku, cez ktoré však prebleskuje humor. To preto, aby divákom pomohol prežiť čo najhlbšie emócie.


Xavier Farré (ES): "Spisovateľ si nevyberá jazyk, jazyk si vyberá spisovateľa".

Katalánsky básnik, literárny kritik, prekladateľ poľskej a slovinskej poézie. Je nositeľom ocenenia za preklad výberu básní Czeslawa Milosza do katalánčiny a španielčiny. Poôsobí na Jagelonskej univerzite ako pedagóg na Inštitúte románskej filológie. Jeho básne boli preložené do angličtiny, taliančiny, litovčiny, poľštiny a slovinčiny. Do španielčiny nie, to si neželal. V jeho tvorbe sa obmieňajú symboly ako trhlina, križovatka, línia. Sú to prostriedky, ako prepojiť báseň so skutočnosťou. Prečo sa zaoberá práve poľskou a slovinskou literatúrou? "Pretože sa mi páčia, tak som si povedal, že by bolo dobre naučiť sa ich jazyk a čítať v origináli". Je veľkým priaznivcom minoritných jazykov a literatúr.

28.7.2016

Karol Maliszewski (PL): „Neviem, z čoho by som sa mal smiať.“

Básnik, prozaik, literárny kritik a recenzent takmer všetkých básnických zbierok, ktoré vychádzajú v Poľsku. Vyštudoval filozofiu a filológiu, vyučoval poľštinu a históriu, vedie literárne dielne. V roku 2007 bol nominovaný na cenu Niké. Jeho poézia je vážna a smutná. Ako sám povedal „možno je to až genetická vada“. O súčasnej poézii tvrdí, že sa dá rozdeliť na dva smery. V tom prvom autori píšu podľa nejakého algoritmu, ktorý sa v ich dielach dá presne určiť, hovoria im aj „lingvisti“. Druhá skupina autorov píše na základe emócií, toho, čo práve prežívajú. Dobre pozná českú avantgardu, táto poézia mu je blízka. Žiaľ, na súčasnú českú (ani slovenskú) poéziu nemá čas, všetok mu zaberajú mladí poľskí autori, ktorých diela recenzuje.

Eduardo Moga (ES): „Korupcia sa ma bytostne dotýka ako občana i ako človeka“.

Básnik, prekladateľ, literárny kritik, autor sedemnástich básnických zbierok, aktívny bloger.Za svoju tvorbu získal množstvo ocenení, naposledy cenu časopisu Chimera za najlepšiu básnickú zbierku roka Insumisión (2014). Za túto zbierku získal aj cenu Latino Award. Jeho diela sú originálne, pretože v každej zbierke sa snaží používať iné výrazové prostriedky. Poézia je podľa Mogu je poézia vnútorná úvaha, dobrodružstvo, ktoré sa nemôže opakovať. Pri písaní objavuje vždy nové aspekty svojho ja. Píše, keď niečo zažíva. Ako prekladateľ si vyberá diela, ktoré sa mu nepáčia, pretože to ho núti zamýšľať sa nad tým dielom, a to ho obohacuje.

27.7.2016

Irina Cilyk (UA): „Vojna sa pre deti stáva samozrejmosťou. A to ma desí“.

Spisovateľka, scenáristka a režisérka. Napísala množstvo kníh rozmanitých žánrov – básnické zbierky, novely, zbierky poviedok, knihy pre deti. Je označovaná ako druhá najznámejšia ukrajinská spisovateľka. Pracovala v reklame, ale zistila, že ju to nenapĺňa. S manželom sa rozhodli usadiť na dedine a venovať sa literatúre. Po určitom čase však zistila, že patrí do mesta. Chýbal jej Kyjev, jeho ruch a život. Vojna poznačila aj jej rodinu. Manžela, napriek tomu, že bol nevojak, povolali. Našťastie sa vrátil, ale ako povedala: „Vrátil sa mi iný muž a iný človek“. Na súčasnú situáciu reaguje aj jej poézia. Preto boli jej básne aj zhudobnené, najznámejšou sa stala pieseň Vráť sa živý. Napriek všetkému je optimistka, pretože: „aj vo vojne treba žiť a treba žiť naplno“.

Miren Agur Meabe (ES): „ Straty patria k nášmu životu“.

Baskická poetka a prozaička. „Píšem, aby som upratala svoje vnútro, aby som si utriedila spomienky, zracionalizovala strach a analyzovala stopy v akomsi paralelnom živote. Píšem, aby som nezabudla, kto som.“  Vyštudovala filológiu, deväť rokov pracovala v školstve. Píše v baskičtine, svoje práce prekladá do španielčiny. „Môžem si to dovoliť“, hovorí. „Ak sú potrebné nejaké úpravy, zmeniť slová alebo je nutné preštylizovať vety, ja som autorka, nemusím to s nikým konzultovať“.  Za svoju tvorbu získala Cenu kritiky (2001, 2011) a tri ceny za literatúru pre deti.

26.7.2016

Łukasz Orbitowski (CZ): „Neverte wikipédii.“

Narodil sa v Krakove. Vyštudoval filozofiu na Jagelonskej univerzite. Do literatúry vstúpil zbierkou poviedok Zlé pobrežie (1999).  Za román Iná duša (2015) získal cenu Paszport Polityki  a bol nominovaný na cenu Niké. Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov poľského hororu a fantasy. Často býva označovaný za poľského Stephana Kinga. Na Kinga však nepozerá ako na svoj vzor. „Áno, jeho diela sú dobré a rád si ich prečítam, ale mal som ho radšej, keď som bol mladší.“ Horor ako literárny fenomén pochádza z anglosaskej kultúry a rozvíja sa predovšetkým v dobre prosperujúcich krajinách, kde ľudia nemajú aktuálne problémy prežitia (terorizmus, chudoba, hlad, kriminalita).

David Llorente (ES): „Mám pocit, akoby som celý život strávil pred tabuľou.“

Narodil sa v roku 1973. Detstvo a mladosť prežil v Madride. V roku 2002 dostal ponuku vyučovať na bilingválnom gymnáziu v Prahe a od tej doby tam pôsobí. Tu vedie divadelnú skupinu, pre ktorú každý rok napíše divadelnú hru. Jeho tvorba nesie prvky magického realizmu. Skoro v každom diele nájdeme tému úteku, tiež samotu a beznádej. Román Ponúkam smrť v Prahe svojim názvom evokuje detektívny príbeh, sú to však osobné, takmer autobiografické,  zážitky cudzinca v Prahe. Za jeho voľné pokračovanie by sme mohli označiť dielo Ruka v ruke s mŕtvym bratom. Jeho posledný román Mám ťa rád, pretože ma kŕmiš bol zaradený medzi najlepšie romány roku 2014 (pripravuje sa jeho české vydanie). V roku 2016 získal cenu Valencia negra za knihu Madrid: frontera.

25.7.2016

Peter Getting (SK): „Z histórie sa dá naučiť iba to, že sa z nej nedá poučiť“.

Novinár, spisovateľ, kultúrny a občiansky aktivista a „človek rýpavý“, ako ho označil novinár Vlado Pisár. Pôsobí ako novinár na voľnej nohe, má pravidelný stĺpček v NotaBene. V roku 2015 mu bola udelená Plaketa tolerancie, ktorú každoročne udeľuje medzinárodná židovská humanistická organizácia B’nai B’rith Tolerancia a dôvodom, ako to stojí v plakete, je snaha o podporu občianskeho spolunažívania, dialógu a tolerancie. Petrovi Gettingovi je blízka každá menšinová tolerancia. Možno aj preto ho považujú za príslušníka niektorej z menšín (židovskej, nemeckej a p.) napriek tomu, že je etnický Slovák. Svet v jeho dielach je svetom plným paradoxov, nestability a ohrozenia a jeho hrdinovia sú skôr bizarnými typmi. Ako povedal: „Od nudy tu neumriem. Na Slovensku sa vždy niečo deje.“

Jorge Eduardo Benavides (ES): „Optimista je človek, ktorému chýbajú informácie.“

Narodil sa v roku 1964 v peruánskom meste Arequipa. Na univerzite v Lime vyštudoval právo a politológiu, žije v Madride. Jeho prvé diela boli poznačené politikou, zaznamenával politické otrasy z osemdesiatych rokov v Peru a latinskej Amerike, necíti sa však byť politickým spisovateľom.  Je pre neho ťažké hovoriť o exile, ale svoje rozhodnutie odísť nikdy neľutoval. Od roku 1991 do roku 2002 žil na Tenerife, kde pracoval ako redaktor nedeľnej prílohy denníka Diaro de Avíza a ako redaktor Siglo XXI. Tu začal aj s tvorivými workshopmi pre začínajúcich autorov, ktoré mali veľký úspech (jeho študentkou bola napr. aj Vanessa Montfort).  Ako u väčšiny spisovateľov sa počiatky jeho tvorby spájajú so záľubou čítať. „Keď sa ma spýtajú, či žijem z literatúry, poviem že áno, ale nie zo svojej.“

24.7.2016

Alena Zemančíková (CZ): „Pretože som sama bola tak trochu členkou undergroundu, zostal vo mne odpor k autoritám.“

Redaktorka, dramaturgička, publicistka, vysokoškolská pedagogička, spisovateľka – stručný výpočet toho, čo pani Zemančíková v súčasnosti robí. V skutočnosti tých zamestnaní bolo viac, pretože keď ju z politických dôvodov nevzali na DAMU, robila to, čo sa jej naskytlo. Na vysnívané štúdium dramaturgie sa napokon, už ako matka troch detí, dostala, dodnes však pociťuje malú krivdu za stratené roky. Istou mierou satisfakcie je pre ňu fakt, že dnes na škole, kde ju nechceli, vyučuje. Ako dramaturgička a autorka niekoľkých divadelných a rozhlasových hier vie veľmi dobre rozohrať a vypointovať dialóg postáv, napriek tomu jej román Příběh v řeči nepřímé (2015) žiadne dialógy nemá. Je to tak preto, lebo „rozprávam o veciach, ktoré sa nehovoria nahlas.“

Jesús Ruiz Mantilla (ES): „Sú dni, keď ani necítim, že píšem. Je to môj spôsob života.“

Spisovateľ a novinár, autor niekoľkých románov, redaktor kultúrnej rubriky španielskeho denníka El País. Svoj prvý román Los ojos no ven (Oči, čo nevidia) venoval dielu Salvatora Daliho, román Preludio (Prelúdium) rozpráva príbeh Leona de Vega, klaviristu, posadnutého dielom Chopina. Dielo Yo, Farinelli, el capón hovorí o najslávnejšom spevákovi – kastrátovi všetkých čias. Za svoje dielo získal viacero ocenení, napr.  cenu gastronomickej literatúry za román Gordi a cenu Unicaja Fernando chinóny Novel za dielo Hotel Transition. Počas rozhovoru sa priznal k svojmu obdivu voči košickému rodákovi Sándorovi Máraimu. „Máraiho spôsob písania je spôsob, ako žiť. Všetko jeho dielo je fascinujúce.“

23.7.2016

Piotr Paziński (PL): „Bol som dieťaťom uprostred mnohých starých ľudí.“

Prozaik, literárny kritik a šéfredaktor dvojmesačníka o židovskej kultúre Midrasz. Patrí medzi najmladších predstaviteľov „židovskej literatúry“ v Poľsku. Poľsko je osudovo späté so židovskou kultúrou a dejinami. Židia, ktorí boli v iných krajinách prenasledovaní, sa tu začali usadzovať už v 11. storočí. V hebrejčine Poľsku hovorili Polin, čo v preklade znamená „miesto, kde sídli Boh“. Antisemitizmus však počas dejín rástol a Židia boli prenasledovaní aj v krajinách, ktoré považovali za svoju domovinu. Piotr Paziński patrí ku „generácii vnukov“ ľudí, ktorí prežili holokaus.Ten je témou románu Pensjonat (2009, za ktorý) získal prestížnu cenu Paszport Polityki. Je to príbeh chlapca, Ktorý strávil detstvo medzi starčekmi v rekreačno stredisku neďaleko Varšavy. Netušil, že to bol kedysi exkluzívny hotel, do ktorého chodievala židovská elita. Po rokoch sa rozprávač do penziónu vracia a začína triediť svoje spomienky. Žiaľ, jeho spomienky z detstva sú iba útržkovité a opýtať sa už nemá koho, príbehy si musí domýšľať. K téme židovského sveta sa vracia aj v najnovšom diele Ptasie ulice (2013).


Luis Leante (ES): „ Niekto chodí na rôzne omladzovacie procedúry, je píšem pre deti. To ma omladzuje.“

Autor, o ktorom je jednoduchšie povedať, ktorým literárnym žánrom sa nevenuje, ako naopak. Do literatúry vstúpil už ako dvadsaťročný a od tej doby získal veľa ocenení. Jeho diela boli preložené do rôznych jazykov sveta, napr. aj do čínštiny, turečtiny, hebrejčiny. Do češtiny bol preložený jeho román Mira si te yo querré (Pamätaj, že ťa mám rád).  Spisovateľom sa chcel stať odkedy sa naučil čítať a písať. Za svoj študijný odbor si však zvolil filológiu klasickej latinčiny a gréčtiny, údajne preto, aby vedel rozvíjať svoj vlastný jazyk. Tomu, že je naozaj spisovateľ uveril až potom, čo získal prestížnu literárnu cenu Alfaguara a cenu čitateľov Mandrache za dielo Pamätaj, že ťa mám rád. (To už mal na konte 9 diel, za ktoré získal 8 cien).

22.7.2016

Márus Kopcsay (SK) „ Nikdy by som nepísal o tom, čo nemám zažité ja sám. Neviem si vymýšľať tak dôveryhodne.“

Máriu Kopcsay je spisovateľ, novinár a hudobník. Pôvodne chcel študovať hudbu, ale kvôli politickým názorom jeho otca sa na školu nedostal. Začal študovať prírodné vedy, no štúdium prerušil a začal pracovať v novinách.  Od roku 1997 pracoval ako politický komentátor v denníkoch Národná obroda, Sme a Pravda. Okrem novinových článkov písal aj poviedky a novely, ale nemal odvahu ich posunúť ďalej a ponúknuť na publikovanie. Zlom nastal až v roku 1996, kedy poslal svoju prácu do súťaže Poviedka a na svoje veľké prekvapenie ju vyhral. Od tej doby nielenže vydal 9 kníh, ale sa stal päťnásobným finalistom Anasoft litery. Márius Kopcsay je majster v opisovaní súčasnosti. Pri rozprávaní vtipných až ironických príbehov používa moderný jazyk so všetkými jeho neresťami. Sú to príbehy, ktoré sa dotýkajú každého z nás a vyvolávajú nám úsmev na tvári. Jeho hrdinovia sú väčšinou frustrovaní a deprimovaní jedinci. Ako sa vyjadril: „Ak by som aj chcel napísať pozitívnu knihu s kladným hrdinom, vyšla by mi z toho paródia.“

Adolfo García Ortega (ES) „Na mojich cestách ma najviac fascinujú ľudia a ich príbehy.“

Spisovateľ, prekladateľ, žurnalista a literárny kritik. Pochádza z malého mesta, ktoré sa mu podľa jeho slov nikdy nepáčilo. Už ako malý chlapec rád cestoval, do zahraničia ho brávala jeho teta. Na týchto cestách ho spočiatku fascinovalo všetko, čo videl. Neskôr sa viac ako o reálie začal zaujímať o ľudí, ktorých dosadzoval do svojich príbehov. Často pracuje s myšlienkami ako žonglér, presúva ich a spracováva, aby vyjadrili presne tie emócie, ktoré má na mysli. V každom jeho románe, nech je ich téma akákoľvek zložitá, je aj príbeh lásky, pretože tou najdôležitejšou cestou na svete je cesta jeden k druhému. Na budúci mesiac vyjde jeho najnovší román Evanjelium, ktorý bude iný ako jeho doterajšie diela. Má to byť nová, laická verzia Evanjelia. Uvidíme, ako ho prijme čitateľská verejnosť.

21.7.2016

David Zábranský (CZ) „Je treba hľadať cestu pochopenia, snažiť sa o porozumenie, viac sa zamýšľať“

Narodil sa v Prahe v roku 1977. Vyštudoval mediálne štúdium a súčasne právo. Jeho prvotina s názvom Slabost pro každou jinou pláž, Poznámky k moři, smíchu a duchu doby dostala Magnesiu Literu za objav roku, novela Edita Farkaš bola nominovaná na Českú knihu a Škvoreckého cenu. Zábranského texty vychádzajú v českých aj zahraničných antológiách a časopisoch. Román Martin Juhás čili Československo je jeho šiestym rozsiahlejším prozaickým textom (skoro 600 strán), ktorým chcel zvýšiť informovanosť o období rokov 1918 až 1948, o rokoch od vzniku samostatného štátu, o vzťahoch Čechov a Slovákov, komunistov a fašistov.A možno ide skôr o kroniku ako román, v ktorej autor využíva prvky magického realizmu. „Veľa českých autorov sa zaoberá skôr témami česko-nemeckými ako napríklad odsun Sudetských Nemcov. Otvárajú si tým dvere do Nemecka, vďaka týmto témam si ich tam  totiž všimnú. Ja som si vybral Slovensko.“

Vanessa Montfort (ES) „Človek sa naučí písať až keď sa prestane báť“

Dramatička, spisovateľka a novinárka, ktorá sa narodila v Barcelone v roku 1975. Vyštudovala informačnú vedu. Začala písať divadelné hry a spolupracovala s alternatívnym britským divadlom Royal Court Theatre. Napísala 15 divadelných hier a tri romány: El ingrediente secreto - Tajná prísada (2006), Mitología de Nueva York - Mytológia New Yorku (2010) a La leyenda de la isla sin voz - Legenda ostrova bez hlasu (2014), ktorý bude pravdepodobne v najbližšom období sfilmovaný. Jej posledné knihy sa odohrávajú v New Yorku, meste, ktoré autorka často navštevovala, keďže odtiaľ pochádza jej otec. „Keď som bola malá, chodievala som tam na krátke pobyty k rodine. Spomínam si, že po vystúpení z lietadla som sa ako zázrakom ocitla v inom, neznámom svete, cudzom meste, s cudzím jazykom. Mala som pocit, že New York existuje len v mojej predstavivosti a že som sa tam ocitla ako Alenka v krajine zázrakov.“ Možno aj preto považuje New York za  akýsi alternatívny vesmír. Priznala sa, že povolanie novinárky sa v nej nezaprie. „Mám záľubu vo vyhľadávaní a študovaní dokumentov, rada počúvam príbehy od ľudí, ktorých stretnem a často robím rozhovory so starými ľuďmi. Môj dedo povedal veľmi múdru vetu, na ktorú si zakaždým spomeniem: Keď zomrie starý človek, je to akoby zhorela knižnica.“

20.7.2016

Mária Ferenčuhová (SK) „Ako absolútna optimistka v osobnom živote som absolútna pesimistka v poézii.“

Spisovateľka, prekladateľka, filmová teoretička. Narodila sa 7. decembra 1975 v Bratislave. Vyštudovala filmovú scenáristiku a dramaturgiu spolu s dejinami a teóriou filmu na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde absolvovala aj doktorandské štúdium a získala docentúru. Neskôr sa odcestovala dovzdelávať do Paríža. Prekladá z francúzštiny (L. Binet, A. Nothombová, P. Virilio aj.), pracuje ako redaktorka časopisu Kino-Ikon, prednáša na FTF VŠMU dejiny svetového filmu. Je autorkou štyroch zbierok poézie (Skryté titulky, 2003; Princíp neistoty, 2008; Márnivé bubliny, 2010; Ohrozený druh; 2012).
V prvej zbierke zúžitkovala vlastné čítania a jej verše sú poznamenané lyrikou . Ďalšie už vznikajú zo záznamu denníkového typu. V súčasnosti pripravuje ďalšiu básnickú zbierku Imunity, ktorá by mala vyjsť v septembri a z ktorej ukážky predstavila aj návštevníkom večera. Na otázku, či sa dá naučiť čítať verše odpovedala: „Dá sa to. Možno aj tak, že ich odložíme a znova sa k nim vrátime neskôr, alebo si prečítame iné. Texty niekedy kladú odpor, potom povolia a pustia vás dovnútra.“ Prezradila, že poézia si k nej chodí ako sa jej chce, každý tretí až piaty rok a vtedy to pociťuje priam fyzicky. „Prirovnám to k stavu ľahkej opitosti. Nehovorím, že čosi cezo mňa píše, ale tak sa niekedy cítim.“

19.7.2016 

Peter Šulej (SK) „Keď je človek mladý a pekný všetko je ľahké“

Narodil sa v Banskej Bystrici v roku 1967. Je básnikom a prozaikom, založil a viedol vydavateľstvo Drewo a srd, šéfredaktor časopisu Vlna. Vydal niekoľko zbierok poézie Porno (1994),Kult (1996), Pop (1998), Návrat veľkého romantika (2001), Koniec modrého obdobia (2008), Nódy (2014). Prózy Elektronik café (2001), Misia (1995) a najnovšie vydal román Spolu (2015). Je držiteľom ceny Karla Čapka a finalistom Anasoft Litera (2015). Najnovšie pripravuje knihu poézie, rozhlasovú hru podľa knižnej predlohy Spolu a s manželkou nové tanečné predstavenie, ktoré bude opäť predstavením myšlienok a odkazov z básní, kombináciou choreografie, pohybového divadla s čiastočným využitím textov.

Eider Rodriguez (ES) „Je dôležité to prečo píšeme, kde píšeme a o kom píšeme“

Baskická spisovateľka, narodená v roku 1977. Vyštudovala audiovizuálnu komunikáciu, práca vo vydavateľstve ju priviedla k písaniu. Sama o sebe povedala, že bola veľmi uzavretým dieťaťom, introvertom s kritickým až krutým pohľadom na svet. „A mala som aj obdobie, keď som čoraz menej rozprávala, uzatvárala sa do seba. O to viac som čítala a spoločnosť mi robila literatúra.“ Primárne píše v baskičtine, niekedy španielsky. Svoju piatu knihu, poviedkový súbor Katu Jendea, [Mačací ľudia] vydala v roku 2010. Rada píše poviedky o vzťahoch medzi ľuďmi, medzi partnermi, súrodencami, priateľmi a v rodinách. Na otázku, či sa nechystá napísať aj román odpovedala s úsmevom: „Mám veľmi veľa príbehov, ktoré chcem vyrozprávať, na aby som svoj čas venovala len jednému a urobila z neho román.“ 

18.7.2016

Petra Soukupová (CZ) „Každý sa snaží byť dobrým rodičom, ale nie vždy to vyjde“ 

Narodila sa v roku 1982 v Českej Lípe. Vyštudovala scenáristiku a dramaturgiu na pražskej FAMU. Od roku 2011 pracuje ako dramaturg a scenárista televíznych seriálov Ulica a Comeback. A na písanie kníh je vraj zostáva veľmi málo času. Debutovala novelou K moři (2007), za ktorú získala Cenu Jiřího Ortena. Za svoju druhú knihu, Zmizet (2009), bola v roku 2009 nominovaná na Cenu Jozefa Škvoreckého a v roku 2010 za ňu získala cenu Magnesia Litera za najlepšiu knihu roku. Ďalšími dielami: Marta v roce vetřelce (2011), Bertík a čmuchadlo (2014) a Pod sněhem (2015) len dokázala, že je právom považovaná za jednu z najvýraznejších autoriek súčasnej českej literatúry. Jediné čo jej literárni kritici vytýkajú je, že knihy nie sú ukotvené v čase, ani v priestore. Všetky príbehy autorky sú skôr smutné a ich spoločnou témou sú zakaždým rodinné vzťahy. „Je to asi preto, že sama sa na to pozerám z tej horšej stránky, podľa mňa je svet skôr horšie miesto, než lepšie.“ Na svoje písanie potrebuje aspoň také 3 hodiny, aby vôbec malo význam otvárať súbor. „Na druhej strane, keby som niekde odišla, aby som písala a mala na to veľa času, tak to sa zase neviem na tak dlho sústrediť.“

Lluís-Anton Baulenas (ES) „Stále píšem ten istý román, iba ho zakaždým prezlečiem“
Narodil sa 1958 v Barcelone. Je prozaikom, dramatikom, scenáristom, prekladateľom, lingvistom, divadelným režisérom aj hercom. Napísal šestnásť románov, trinásť divadelných hier, napísal dve jazykovedné knihy a prekladá z angličtiny a francúzštiny. Patrí medzi vôbec najoceňovanejších súčasných katalánskych prozaikov. Je držiteľom prestížnych cien ako Premi Carlemany, Premi Crítica Serra d'Or, Premi Prudenci Bertrana, Premi Ramon Llull či Premi Sant Jordi. Niektoré jeho príbehy boli sfilmované ako napríklad Anita no pierde el tren [Anita nezmešká vlak] (2001) či Amor idiota [Hlúpa láska] (2005). Prítomným prečítal ukážku z nového, ešte nedokončeného románu, v ktorom sa opäť zaoberá nespravodlivosťou a s tým spojenými okolnosťami, ktoré je potrebné jednoducho prežiť. „Píšem stále ten istý román. Našťastie si to moji čitatelia nemyslia, preto môžem písať ďalej. Som taký typ spisovateľa, že keď dokončím jeden román, okamžite začínam ďalší. Písaním chcem dostať na svetlo veci, o ktorých sa nehovorí, o ktorých ľudia často ani netušia.“ 

17.7.2016

Stanislav Rakús (SK) „Človek by mal byť človekom... a v tom je povedané všetko. Definíciou by som to len ochudobnil.“
Poviedkár, novelista, románopisec, literárny vedec a vysokoškolský profesor (1940). Vďaka dlhoročnej práci vysokoškolského pedagóga, veľmi ľudskému a ústretovému prístupu je považovaný za otca študentov literatúry. Všetci o ňom vedia, že mu nikdy nechýbala ani schopnosť vznešeného humoru i sebairónie. Čitateľskú aj kritickú pozornosť si dokázal získať hneď svojim debutom, novelou Žobráci, v ktorej vzkriesil svet starej dediny a jeho prostredníctvom pripomenul permanentnú aktuálnosť svedomia, morálky a cti. V roku 2004 získal Cenu Dominika Tatarku za knihu Nenapísaný román. V roku 2010 prestížne ocenenie Anasoft litera za knihu poviedok Telegram, v ktorej sa opiera o tradičné východiská svojej tvorby. Autor disponuje výrazným rozprávačstvom, má zmysel pre jazykový a situačný humor a veľmi citlivo zobrazuje postavy zmietané v ich každodennosti. Vďaka vynikajúcemu citu pre slovenčinu jeho texty, ktoré sám nazýva digresívnymi, odbočujúcimi, zakaždým zaručujú bezprostredný čitateľský zážitok. Je tiež autorom piatich literárno-vedných publikácií a knihy rozprávok Mačacia krajina. V tejto krajine žijú kocúri a mačky a ich prejavy sa až veľmi nápadne podobajú tým ľudským. Rozprávky teraz prichádzajú v novom vydaní a s novými ilustráciami. Návštevníkom festivalového večera spisovateľ ponúkol svoj nový text, Cintorínska štvrť.

Španielsky hosť, autor Fernando Arrabal, mág slova a surrealistická legenda, sa žiaľ autorského čítania zúčastniť nemohol.

16.7.2016

Hana Lundiaková (CZ) Najviac ma vzrušuje to vznikanie, je to ako keď tkáčka tká... u mňa je to text“
Narodila sa v roku 1978 v Broumově. Štúdium bohemistiky na Karlovej univerzite nedokončila. Venuje sa hudbe, hráva na akordeón pod pseudonymom Stinka (kapely Tri sestry a Rudovous). „K dychovým nástrojom ma priviedol dedko. A prečo ten pseudonym? Od detstva som samotárka a príjemnejšie mi je v tom tieni, rovnako ako živočíchovi s týmto menom.“ Autorka prešla rôznymi povolaniami a brigádami. „Je to pre mňa dobré, dostanem sa na miesta, kde by som sa inak nedostala. Potom to môžem využívať pri svojej tvorbe.“ Literárne debutovala poviedkovým súborom Vrhnout (2010), nasledovali novela Černý Klarus (2012) a román Imago. Ty trubko!(2014), za ktorý bola v roku 2015 nominovaná na cenu Magnesia Litera. „Je to kniha o dospelosti a dospení.“ Nie je to tradičný román. Zahŕňa pseudosymboly, intuitívne obrazy, sociálnu a spoločenskej kritiku. Hlavných hrdinov vďaka nadmernému používaniu moderných technológií poznačila “hluchota“. „Čím viac používajú počítače, telefóny, tablety, tým menej sa spolu rozprávajú, dotýkajú. Nepoužívajú ústa a preto akoby hluchli.“ Na čo sa môžu čitateľa tešiť najbližšie tešiť? „Mali by to byť poviedky o parazitoch všetkého druhu: rastlinného, zvieracieho, ľudského. Napríklad parazit poisťovák, parazit manažér firmy, ktorého nikto nevidím pracovať ale tiež parazit anglický jazyk, o ktorom si myslím, že parazituje na ostatných kultúrach, krajinách.“

Pilar Adón (ES) „Od počiatku sveta všetci robíme rovnaké chyby. Deje sa to stále dookola“
Patrí medzi najznámejších španielske spisovateľky súčasnosti. Narodila sa v roku 1971 v Madride, vyštudovala právo, živí sa ako spisovateľka a prekladateľka z angličtiny. Debutovala románom El hombre de espaldas [Muž v pozadí] (1999), o štyri roky neskôr publikovala román Las hijas de Sara [Sáriné dcéry], ten z nej urobil literárnu hviezdu prvej veľkosti. Zatiaľ posledným z jej bohatej tvorby je román Las efímeras[Prchavé] (2015). Ide o príbeh o dominancii, závislosti a túžbe kontrolovať blízkej osoby odohrávajúci sa uprostred prírody. Spisovateľka je s ňou úzko spätá a jej nádherné opisy sú odrazom absolútnej pokory voči nej. „Moji rodičia pochádzali z dediny, potom sme sa presťahovali do mesta ako mnoho iných. My už nie sme ani deti mesta ani dediny. Sme akýsi medziprodukt. Umenie nám však slúži, aby sme mohli odísť a platí to aj o mne.“

15.7.2016  

Iva Pekárková (CZ)„Môj priateľ je zlatíčko... a tá farba pleti to je bonus“

Autorka sa narodila v Prahe v roku 1963. Študovala mikrobiológiu a virológiu, ale štúdium neukončila. V roku 1985 sa rozhodla emigrovať do Spojených štátov amerických, kde strávila 11 rokov. Neskôr sa síce vrátila do Prahy, ale kvôli nigérijskému priateľovi , Kennymu odišla žiť do Londýna. Jej dobrodružnú povahu určite podčiarkujú kratšie či dlhšie pobyty v Rakúsku, v Thajsku, Indii či Kanade a tiež taxikárčenie v najnebezpečnejšej časti New Yorku, v Harleme a Londýne. Kde je jej domov? „Doma sa cítim tam, kde sa mi práve páči. Najťažšie je asi nájsť ten kúsok zeme, ktorý Vám sadne ako koža.“ Vydala cez dvadsať kníh, sú medzi nimi romány, zbierky poviedok, beletrizované reportáže a súbory blogových zápiskov. Jej blog sa dostal do výberu tých najlepších až dvakrát po sebe. „Vo svojich príbehoch sa zaoberám vzťahmi.“ Môžeme ich nazvať čierno-bielymi. Ženy sú biele a muži čierni. „S priateľom ako pár fungujeme skoro ako vzor, ako poradcovia pre matky a ich dcéry, ktoré majú partnerov z Afriky. Pre mňa ako spisovateľku je to výhoda, tým pádom mi prichádzajú príbehy samé od seba.“

Maria Mercè Cuartiella (ES) „Všetci sme rovnakí, chceme lásku a je jedno z akej vrstvy pochádzame“
Katalánska prozaička, dramatička, scenáristka, organizátorka kultúrneho života sa narodila (1964) v Barcelone. Prvú prózu Cuando las cosas van mal [Keď sa nedarí] vydala v roku 1999. Skutočný literárny úspech dosiahla v roku 2012, kedy získala Premi Llibreter, ocenenie udeľované katalánskymi kníhkupcami, za román Germans, gairebé bessons. Po ňom nasledoval ďalší román L'afer marsellès (2014) a v minulom roku (2015) vystúpila na katalánsky literárny vrchol vďaka poviedkovej zbierke Gent que tu coneixes [Ľudia, ktorých poznáš], za ktorú obdržala prestížnu cenu Premi Mercè Rodoreda. Okrem toho je autorkou štyroch divadelných hier a celej rady literárno-vedeckých štúdií. Sama o sebe hovorí: „V mojich dielach vždy ide o príbehy obyčajných ľudí, aby sa s nimi mohol každý čitateľ stotožniť. Ide v nich o ľudské vzťahy, ktoré sú pre nás veľmi dôležité.“ A na otázku akú farbu majú podľa nej ľudia, odpovedala: „Nie celý svet má rovnakú farbu. Ideálne by bolo, keby sme všetci žiarili, ale nie je tomu tak. Niekto vstúpi a vy hneď vidíte, že žiari. Iný zas nie, jeho farba je tmavšia a ide z neho iná energia.“ Spolu s manželom Joanom Manuelom Soldevillom, ktorý bol hosťom tohto festivalu predošlý večer, napísala román Capitan Verne, una novela sobre la amistad y los libros [Kapitán Verne, román o priateľstve a o knihách] (2005). Každý písal svoju časť. Ona mala na starosti opis vzťahu starého muža a mladého dievčaťa a manžel fakty o diele J. Verneho. „Nakoniec sme časti spojili. Okamžite oni do seba okamžite zapadli tak dobre, že sme ani nevedeli, čo kto napísal.“

14.7.2016

Michał Olszewski (PL) „Dúfam, že nikdy nebudem mať príležitosť dostať odpoveď na otázku, či sú mladí ľudia schopní vziať na seba zodpovednosť a ísť do vojny“

Novinár a spisovateľ píšuci o poľskom priestore, ekológii a spoločenských zmenách po roku 1989. Je víťazom ceny Ryszarda Kapuścińského za reportáže Najlepšie topánky na svete. Debutoval zbierkou poviedok Do Amsterdamu (2003). Je autorom dvoch reportážnych kníh venovaných súčasnému Poľsku. Zapiski na biletach (2010) zachycujú „výhľad z okna“ pri cestovaní krížom krážom vlakom po Poľsku. Jeho pohľad na poľskú realitu je ostrý a kritický.   „Poliaci akoby žili históriou, akoby história neskončila, ale stále pretrváva. Stále sa vraciame k II. svetovej vojne. No už inak. Poslední svedkovia zomierajú. A naše vedomosti, budú už vedomosťami z druhej ruky."

Joan Manuel Soldevilla (ES) „To, že môžem vychovávať budúcich čitateľov Quijota je pre mňa pocta“

Katalánsky spisovateľ, prozaik a autor populárne-náučných publikácií, žijúci v meste Figueras, rodisku Salvadora Dalího. Na barcelonskej univerzite vyštudoval filológii, na gironskej teológiu. Pôsobí ako profesor literatúry na strednej škole a patrí medzi popredných znalcov komiksovej literatúry. Vo svojom románe Un Ministral insòlit odhaľuje neznáme aspekty života učiteľa a spisovateľa Ministrala, vrátane jeho vzťahu s českým politikom Františkom Kriegelom. Toho stretol počas vojny na fronte. Kniha čerpá z osobných dokladov spisovateľa. Z jeho podrobného denníka, zachytávajúceho doteraz neznáme aspekty o živote a priateľstve s Kriegelom. „V mojom románe vystupuje Kriegel ako pozítívna postava. No viem, že ako politik mal aj svoju negatívnu stránku.“ Vychádzajúc z deja môžeme konštatovať, že priateľstvo medzi dvoma bojovníkmi nerozložila ani porážka, ani separácia. V skutočnosti pretrvalo, cez listy, až do roku 1980. Manželkou Joana Manuela je spisovateľka Maria Mercè Cuartiella. Spoločne napísali román Capitán Verne, una novela sobre la amistad y los libros [Kapitán Verne, román o priateľstve a o knihách]. „Bolo to ťažké, písať spolu. Bola to posledná partnerská skúška. Keď sme ho dopísali vzali sme sa.“

13.7.2016

Rút Lichnerová (SK) „Samotné písanie mi netrvá dlho. Dlho mi trvá to predtým, kým prídem na to, ako to napísať“

Spisovateľka, prozaička, ktorá sa vyznačuje silnou spätosťou s konkrétnym priestorom (Dolný Kubín, Banská Štiavnica). Nadväzuje na prúd lyrizovanej prózy. Významnú časť jej literárnej práce predstavuje tvorba pre Slovenský rozhlas. Od roku 1982 pracuje v Slovenskom banskom múzeu v Banskej Štiavnici, kde je od roku 1991 vedúcou Galérie Jozefa Kollára. Vydala knihy V Kremenisku (1989), Šahíziho tabía (1994), Rieka. Príbeh bielej, ružovej a tyrkysovej (2000), Anna Regina (2006). Jej postavy sa vyznačujú tvrdošijnosťou a odhodlanosťou.Najnovší román Hostina (2015) napísala ako reakciou na veci, ktoré ju v slovenskej spoločnosti znepokojili, nahnevali. Nemienila ich popísať ani vyjadriť, ale chcela na ne reagovať. Je tam toho, pravdaže, oveľa viac, lebo do knihy zakaždým vstupuje aj autorov život.

Karmele Jaio (ES) To čo máme vnútri, to si väčšinou nechávame pre seba, o veci povrchné, o tie sa podelíme“

Baskická spisovateľka, novinárka, básnička, narodená 1970 v meste Vitoria-Gasteiz. Debutovala poviedkovým súborom Hamabost zauri [Pätnásť rán]. Prečo rany? „Slovo rana som použila ako čosi, čo sa vám zrodí v hlave, slová, ktoré nikdy nevyjdú z úst no vracajú sa do vášho vnútra, kde urobia rany.“ Po autorkinom debute nasledovalo ďalších päť titulov, poviedky, romány a naposledy zbierka poézie Orain hilak ditugu [Teraz sme mŕtvi] (2015). Zbierka hovorí o určitom období v živote každého človeka, o dobe kedy začína mať okolo seba prvých mŕtvych. Počas prvých rokov je smrť pre jedinca niečo abstraktné, no príde chvíľa, keď príde o mamu, priateľa, niekoho koho pozná. „Mojim cieľom ale nebolo písať o smrti. Práve o živote. pred smrťou, no s myšlienkou na pominuteľnosť. Nemali by sme na to zabúdať, mali by sme lepšie žiť. Užívať si život a menej sa trápiť tým, čo nie je dôležité.“ Autorkine knihy vyšli v niekoľkých svetových jazykoch a do španielčiny si ich prekladá sama. „Najprv som začala prekladať doslovne, ale prišla som na to, že ak chcem, aby sa to podobalo povôdnému textu v baskičtine, musím robiť zmeny. Je to úplne iný jazyk.“ Záujem o jej diela prejavilo aj divadlo a film, v roku 2010 vznikla hra na motívy autorkinej poviedky Ecografías[Echografia] a o tri roky neskôr film podľa predlohy jej románovej prvotiny Amaren eskuak [Matkine ruky] (2006).

12.7.2016

Peter Krištúfek (SK) „Zaujímajú ma rôzne veci, ktoré nepoznám“

Prozaik, režisér, autor desiatich prozaických kníh a zbierky poézie. Prózy Šepkár (2008), Mimo času (2009), Blíženci a protinožci (2010). Podľa svojej novely Ema a Smrtihlav (2014) pripravuje film. Nakrútil množstvo dokumentov, niekoľko krátkych a dva dlhometrážne hrané filmy (Dlhá krátka noca Viditeľný svet s Ivanom Trojanom v hlavnej úlohe) a celovečerný dokument o Dežovi Ursinym Momentky. Jeho román Dom hluchého (2012) je o vzťahu otca a syna zachytávajúci obdobie od 30-tych rokov po súčasnosť. Vyšiel už v ôsmich jazykoch: angličtine, polštine, češtine, amharčine (semitský jazyk používaný na severe strednej Etiópie), holandčine, bulharčine, maďarčine a pripravuje sa preklad do nemčiny. Návštevníkov zaujímalo ako asi vyzerá preklad románu, hlavne jeho fragmentov opisujúcich napríklad zabíjačku či židovské rituály. „Vzhľadom na to, že prasa je pre tieto národy nečisté zviera, myslím, že tieto časti preložené nie sú a opis židovských rituálov je skrátený na minimum, ale nepovedal by som, že šlo o nejakú cenzúru. Ich čitateľov by to skrátka nezaujímalo.“ Najnovšou knihou autora je kniha Telá (2016), román o telách a telesnosti v rozličných podobách, rozdelených do piatich T: Ticho, Teplo, Tekutiny, Tíšenie bolesti a Transport. „Chcel som napísať knihu o telách, ale nakoniec je to o duši.“

Jordi Llobregat (ES) „Pre mňa je knižnica základom, nikdy by som nebol tým, čím som, keby nebolo knižnice“

Prozaik, člen literárnej skupiny El Cuaderno Rojo (Červený zošit), riaditeľ festivalu literatúry noir Valencia Negra, vedie spoločnosť, ktorá sa zaoberá komunitným rozvojom miest. Narodený v roku 1971 vo Valencii. Píše od dvanástich rokov. Svoje poviedky publikoval v niekoľkých antológiách a celý svet ohúril historickým thrillerom El secreto de Vesalio (2015). Takmer okamžite román vyšiel v preklade do osemnástich svetových jazykov, tohto roku v češtine pod názvom Vesaliovo tajemství. Dej románu dokáže čitateľa zaujať hneď od prvých strán, jednak záhadnosťou zápletky, nečakanými dejovými zvratmi a tiež krásnymi popismi miest a prostredia Barcelony z konca devätnásteho storočia. Bercelonu si vybral, lebo mu doteraz pripomína mamu, ktorá zomrela veľmi mladá. Je to jej rodné mesto. „Kvôli tomuto románu som často cestoval do Barcelony a tam som ju (mamu) opäť mohol z času na čas stretnúť. Vôňa mesta, jeho ľudia, všade som ju cítil, všetko mi ju pripomínalo.“ Ako vníma svoju spisovateľskú kariéru? „Je ťažké písať, napíšete 300 tisíc slov a potom z nich musíte urobiť 120 tisíc, aj keď to boli dobré veci, no nemali tam miesto. Takto sa z Vás stávajú vrahovia slov. Okrem toho, keď píšete, zatvoríte dvere a všetkých, ktorých máte rád necháte vonku.“

11.7.2016 

Viťo Staviarsky (SK)„Scenár som písal, keď som bol ešte v puberte, mal som tridsať“

Prozaik, finalista Anasoft litera v rokoch 2008 a 2010, víťaz v roku 2013, narodený v Prešove v roku 1960. Vyštudoval dramaturgiu a scenáristiku na pražskej FAMU. Vystriedal viacero nevšedných povolaní. Pracoval ako kulisár v divadle, predavač, ako ošetrovateľ v psychiatrickej liečebni a na protialkoholickej záchytke, aj ako výčapník a zaoberal sa obchodom – ambulantným predajom na jarmokoch. Hoci svoje prvé poviedky publikoval už koncom 80. rokov, knižne debutoval až v roku 2007 novelou z rómskeho prostredia Kivader. Nasledovala zbierka krátkych próz Záchytka (2009), román Kale topanky (2012), Človek príjemný (2014) a Rinaldova cesta (2015). Za dielo Kale topanky získal cenu Anasoft litera. Ide o bizarné príbehy Rómov z rázovitých východoslovenských dedín a sú príbehom lásky, žiaľu a nádeje tam, kde by sme to možno nikdy nehľadali. Kniha vznikla ako prepis filmového scenára Šlepa laska. Prečo kale topanky? Sú to také krásne lesklé, čierne, parádne špicaté topánky a je to vlastne názov piesne.

Rikardo Arregi (ES) „Život vnímam ako umenie“

Baskický básnik, narodený v roku 1958 v Vitoria-Gasteiz, hlavnom meste Baskicka, vyštudoval psychológiu a pedagogiku v univerzitnom španielskom meste Salamanca, v rodnom meste potom filológiu, učí na strednej škole. Autor oceňovaných zbierok Hari hauskorrak [Krehké vlákna] (1993) a Kartografia (1998). O svojej tvorbe povedal: „Moje dielo oslavuje život a je dôležité, aby človek zo svojho života urobil formu umenia.“ V básňach spája tri hlavné témy Život-Smrť-Umenie. Zaoberá sa láskou, ktorú sa snaží vnímať inak ako to bolo v romantizme a tiež vojnami, pričom ho asi najviac zasiahla práve vojna v Bosne. „Dovtedy boli všetky vojny ďaleko, v iných ďalekých krajinách, v Afrike, ale keď to bolo zrazu tu, v Sarajeve, predstavil som si tých ľudí, ktorých som vlastne mohol osobne poznať. Preto som napísal básne 66 veršov v obliehanom meste.“ Napriek ťažkým témam sa teší zo života. „Nie som smutný, len sa prostredníctvom básni vyrovnávam s určitými etapami života, ako napríklad so smrťou môjho otca. Nie je dobré, že v súčasnosti sa dobrý život spája s peniazmi, som toho názoru, že stačí mať dobrý život.“

10.7.2016 

Michal Habaj (SK) „Poézia je citlivé a presné médium“
Básnik, literárny vedec. Vyšli mu básnické zbierky 80-967760-4-5 (1997), Gymnazistky, Prázdniny trinásťročnej (1999), Korene neba, Básne z posledného storočia (2000), Básne pre mŕtve dievčatá (2004), Michal Habaj(2012) a Caput Mortuum (2015). Básnik prezradil, že tento názov má hneď dva významy. „Predstavuje farbu používanú v maliarstve, s označením 490 U, tmavo červenú ako zaschnutá krv na popraviskách a z alchýmie, zase niečo nečisté, špinavé.“ Písal aj pod pseudonymom Anna Snegina, knihy poézie Pas dedeux (2003) a Básne z pozostalosti (2009). Jeho najnovšie dve zbierky zvíťazili v tradičnej ankete o knihu roka denníka Pravda. Jeho básne boli preložené do väčšiny európskych jazykov. Moderátorka večera, Beáta Hybačková o hosťovi večera povedala: „Jeho poézia navodzuje priam fyzické pocity, v mojom prípade zimomriavky.“

Rosa Ribas (ES) „Detektívky Jo Nesba sú pre mňa ako horor“
Katalánska spisovateľka, píšuca historické a kriminálne romány, naposledy uhrančivý príbeh z Barcelony šesťdesiatych rokov Penzión Leonardo (2015). Vyštudovala hispánčinu v Barcelone a ako dvadsaťročná odišla za prácou do Nemecka, kde doteraz žije. Rovnako ako jej osobný život, španielsko-nemecký, je aj dej jej kníh, ktoré sa odohrávajú raz v Španielsku, raz v Nemecku. Hlavnými hrdinami sú v prevažnej miere ženy. „Chcem ukázať aké to mali ženy ťažké, hlavne v 50-tych rokoch. Museli dvojnásobne tak ťažko pracovať ako muži, aby sa vôbec presadili a mohli robiť kariéru.“ Pri písaní jej veľmi pomáhali rodičia. „Hlavne môj otec, ktorý má dobrú pamäť a je veľmi vnímavý.“ Od nich čerpala vedomosti o detailoch vtedajšieho života. „Od mamy som sa napríklad dozvedela, že ženy si nemohli dovoliť pančušky, pretože boli veľmi drahé, tak si ich na nohy kreslili, aby vyzeralo, že ich majú.“ V Nemecku majú jej knihy veľký úspech. „Mojim čitateľom sa páči, že sa dej odohráva v ich krajine, ale hlavnými hrdinami sú zväčša cudzinci. Možno to bude tým, že sme taká multikultúrna oblasť, hlavne Frankfurt nad Mohanom, kde žijem.“

9.7.2016

JÁN LITVÁK „Som bývalý básnik, bývalý cestovateľ, všetko čo som niekedy robil je bývalé“
Básnik, jazykový redaktor. Svoje čítanie v Košiciach odštartoval básňami zo zbierky Vtáctvo nebeské, ktoré ako sám povedal prišli samé a preto sa mu kniha akoby napísala sama. Ide o rýmované štvorveršia, ktoré ilustroval syn spisovateľa Erika Jakuba Grocha a vydalo ich Slniečkovo. Spisovateľ vydal celkovo desať kníh beletrie. Prekladá poéziu, pripravuje Literárne piatky a iné dni – čítačky slovenských autorov a pásma pre rozhlas. Je finalistom súťaže Anasoft litera z roku 2008. Autor sa opakovane vracal do Indie na literárne a poznávacie cesty, zážitky z ktorých sa odzrkadlili v jeho diele. Jeho posledným List v perzštine (2013). Nájdete v nej cestopisných črty s precíznymi opismi prostredia a s vtipnými postrehmi aj záhadný hlas, hátif, obdržaný sluchom od niekoho neviditeľného, ktorý je zavše aj prorocký. V súčasnosti sa podieľa na vydávaní mesačníka Doma v záhrade. „Od okopávania zemiakov som presedlal na ovocinárstvo. Viete, záhradkári sú nadšenci a blázni... a toto šialenstvo sa potom prenáša... aj na mňa.“

ALFONSO ZAPICO (ES) „Stále a všade chodím so zápisníkmi“
„Jeden maličký mám na poznámky. Keď príbeh vznikne vezmem si druhý, väčší, do ktorého už tvorím, najprv začiatok a záver. Potom to celé rozvíjam. Nakoniec si vezmem ten najväčší, ten mám na scenár, vtedy dodávam miesta, mená...“
Alfonso Zapico (1981) pôvodom z Asturie. Po ukončení štúdií dizajnu v Oviede sa živil ako karikaturista a ilustrátor na voľnej nohe. Spolupracuje s niekoľkými vydavateľstvami a reklamnými agentúrami. Pre asturský denník La Nueva España a iné tlačoviny kreslí komiksové stripy . Preslávili ho grafické romány a získal národnú cenu za komiks. Žije vo Francúzsku, kde od apríla začal vydávať digitálny komiks, ktorý odráža zmeny v Európe. V Košiciach sa uviedol naozaj veľmi špeciálne. Jeho čítanie nepochádzalo zo žiadnej jeho knihy, ale boli to obrázky a texty, ktoré autor vytvoril špeciálne pre túto festivalovú cestu Brno – Wroclaw – Ostrava – Košice – Ľvov. Aj keď sa návštevníkom priznal, že nikdy tieto mestá nenavštívil, jeho texty a výstižné ilustrácie vo vás vyvolávali pocit, akoby ich poznal veľmi detailne.

8.7.2016

HUBERT KLIMKO-DOBRZANIECKI (PL) „Najviac mi dali ľudia... nie školy, ani cestovanie“
Poľský spisovateľ, ktorý študoval teológiu, filozofiu a islandskú filológiu, vystriedal rôzne zamestnania, okrem iného ako kuchár, mím a 8 rokov ako ošetrovateľ v dome dôchodcov na Islande. „Odporučila mi to moja známe. Vraj keď sa chcem naučiť islandčinu mám ísť pracovať k starkým.“ Od roku 2007 žije vo Viedni. Vydal dve básnické zbierky, ktoré vyšli v preklade do islandčiny, rozprávku pre deti a sedem kratších a dlhších próz, ktoré boli preložené do viac ako 10 jazykov napr. do francúzštiny, taliančiny a srbčiny. Do slovenčiny boli preložené jeho novely Rózin dom Krýsuvik (2014) a Samota (2015). Kniha Dom Ruže. Krysuvik sa dostala do finále najprestížnejšej poľskej literárnej súťaže Nike. Sám o sebe povedal: „Som ako cigán, kočovník. Nežijem ani z lásky, ani z literatúry, ale z lásky k literatúre.“

HARKAITZ CANO (ES) „Komiks je veľký priestor slobody"
Vyštudoval právo, no ako právnik nikdy nepracoval. Písal už v detstve, kedy povyhrával takmer všetky detské a mládežnícke literárne súťaže v Baskicku. Píše po baskicky a potom svoje diela prekladá do španielčiny. Dvakrát získal najväčšie literárne ocenenie Baskicka, roku 2014 za detskú literatúru. Je pokladaný za všestranného autora. Píše scenáre ku komiksom a tzv. hybridné knihy , v ktorých prekladá prózu s poéziou. Jeho obľúbeným žánrom je poviedka. V roku 2011 vydal román Twist, za ktorý mu v roku 2012 udelili literárnu cenu Euskadi. Autora zaujal príbeh dvoch študentov, ktorých polícia zatkla, tesne potom ako vstúpili do ETY a následne zmizli. Ich telá boli objavené až po 11 rokoch, kedy vyplávalo na povrch, že boli vypočúvaní, mučení a nakoniec zabití a zakopaní na neznámom mieste. „Povedal som si, že tento príbeh stojí za to preskúmať a napísal som o tom. Zmenil som síce mená, ale aj tak si to každý spojí s touto dvojicou.“

7.7.2016 

ANDREJ KURKOV (UA) „Jedine kultúra môže zachrániť Ukrajinu“

Jeden z najúspešnejších ukrajinských spisovateľov. Napísal takmer dvadsať románov a kníh pre deti a mládež a rovnaký počet realizovaných scenárov. Jeho diela boli preložené do 36 jazykov. V češtine vyšla kniha Tučňák a smrt (2010). Najviac kníh mu vychádza v nemecky hovoriacich krajinách. Jeho posledná kniha Deníky Majdanu (2015) vyšla v Poľsku. Píše síce po rusky, no sám seba považuje za ukrajinského autora. O svojej krajine povedal: „Na Ukrajine nikdy nebola humanitárna politika a celá história nezávislej Ukrajiny je cestou k dnešnej tragédii.“  Na otázku kedy písal knihy pre deti, odpovedal s úsmevom: „Vo väzení“. Vzápätí túto skutočnosť vysvetlil: „Keďže som v žiadnom prípade nechcel nastúpiť ku KGB, ktorá ma chcela kvôli mojim jazykovým znalostiam a vysokoškolskému vzdelaniu, vybavila mi mama, ktorá pracovala vo vojenskej nemocnici, že ma poslali do Odesy ako vojenskú stráž do väzenia. Pridelili mi tam takú malú kanceláriu, v ktorej som po večeroch mal písať stranícke správy. Ja som ich písal veľmi rýchlo...opísal som ich z nejakého vojenského časopisu, vymeniac miesto a mená vojakov a namiesto toho som do rána písal rozprávky.“

IGNACIO VIDAL-FOLCH (ES) „Nie je tu toľko ľudí, ako by malo byť... ale svet nie je dokonalý“

Katalánsky spisovateľ. Začínal ako autor komiksových scenárov, jeho prvé romány sršali satirou a experimentmi. „Pri tejto práci som sa stretol s množstvom scenárov, ktoré boli také hlúpe ako napríklad americký komiks o zmutovaných korytnačkách jediacich pizzu... no a predsa mali nesmierny úspech.“  V roku 1989 bol v Prahe, kde ako novinár zblízka pozoroval pád komunizmu. Potom o strate svojich ilúzií spojených s pádom sovietskeho bloku napísal v dielo Pronto seremos felice (2014) [Čoskoro budeme šťastní].  „Nikdy som toľko nepracoval (ako novinár) ako keď som bol vtedy v Prahe. Novinárčina je super, vtiahne vás, a vy potom pracujete, pracujete.. no život Vám prejde ani neviete ako.“

6.7.2016 

DORA ČECHOVA (CZ) „Aby bolo to čo napíšeme hodnotné, to je dlhá cesta.“

Autorka vyštudovala tvorbu textu a scenáru, vyučuje na základnej umeleckej škole. Na svojom konte má dve knihy poviedok a knihu rozhovorov so sochárom Olbramom Zoubkom. „Vyrástla som pod vplyvom ruskej literatúry, ktorá je veľmi náročná“, povedala o sebe autorka. Aj preto sa rada a nielen vo svojich knihách vracia do Ruska, kde má veľa dobrých priateľov. Zaujíma ju, ako na jej diela reagujú ľudia, preto chodí na verejné čítania, vraj aby videla ako sa poslucháči ponárajú do jej príbehov. V tvorbe sa zaoberá tiež náročnými témami ako je deportácia Sudetských Nemcov či rok 1968. „Bolo pre mňa osobne dôležité vysporiadať sa s týmito témami, ktoré boli vždy tabu.“

LORENZO SILVA (ES) „Páči sa mi byť cudzincom, páči sa mi, že nemusím všetko vedieť a môžem sa vypytovať, páči sa mi byť v Košiciach.“

Pôvodne právnik, teraz spisovateľ na plný úväzok. Píše poviedky, literatúru faktu a knihy pre mládež. Popularitu a uznanie získal svojimi detektívnymi románmi. Medzi najúspešnejšie patria diela s policajtmi Bevilaquom a Virgíniou Chamorro. V češtine vyšiel jeho román Bolševikova slabina. Organizuje festival detektívnych románov v meste Getafe, blízko Madridu. Na otázku ako sa môže z právnika stať spisovateľ odpovedal s úsmevom. „Bolo to práve naopak, ja som sa zo spisovateľa stal právnikom. Písať som začal už ako 13 ročný a ako 15-16 ročný som napísal román.“ Zodpovednosti ho naučila rodina. „Potreboval som ju zabezpečiť, zarobiť peniaze, tak som si otvoril  právnickú prax.“ Popri praxi sa prihlásil do literárnej súťaže,  ktorú vyhral a následne získal ďalšie významné literárne ocenenia a ceny kritiky. „Keď som zistil, že mám veľa čitateľov, že sa písaním uživím, vtedy  som sa mohol stať spisovateľom a zanechať právnickú prax.“ 

5.7.2016 

ERIK ONDREJIČKA (SK) - básnik a geodet, literárne debutoval ako štyridsaťročný zbierkou Na vnútornej strane viečok, literárni kritici ho prirovnávajú k Rúfusovi a Válkoví. Autor o sebe návštevníkom festivalu prezradil, že vlastne písal stále, na strednej aj vysokej škole, len nepociťoval potrebu svoje básne uverejňovať. Pre vnútornú spokojnosť mu vraj úplne stačilo, keď o ich vydanie niekto prejavil záujem. K písaniu nepotrebuje absolútne nič. „Píšem do hlavy, neriešim dilemu či papier, alebo počítač. V aute, vo vani, na pracovnej porade. Viete každá duša má viacero rozmerov.“ Píše pre dospelých, deti, výtvarníkov (Abecedári – najkrajšia kniha leta 2015 , texty k ilustráciám Barbory Paulovičovej) a gitarového mága Miloša Železňáka, neodmysliteľného spolupútnika jeho performancií.

CARME RIERA (ES) je spisovateľka, esejistka, scenáristka a literárna kritička. Svoje romány a poviedky píše v katalánčine a následne ich prekladá do španielčiny. „Ale niekedy, hlavne pri opisoch to nie vždy ide, preto musím niektoré veci vyhodiť a potom vzniká úplne nový text.“ Odborné texty a recenzie píše v španielčine. Mnohé z jej prác boli preložené do iných jazykov, vrátane arabčiny. Za svoju tvorbu získala veľa ocenení, jedno z posledných je Národná cena za španielsku literatúru. Okrem románov, krimi, poviedok, scenárov a literárno-kritických prác píše aj pre deti a mládež, aby zachovala príbehy, ktoré jej rozprávala stará mama. Pochádza z Majorky, španielskeho ostrova a more je pre ňu veľmi dôležité. „Raz mi povedali, že som v minulom živote bola rybou, no a ja tomu naozaj verím. Určite som plávala niekde okolo Majorky.“

4.7.2016 začal festival Mesiac autorského čítania. Odštartoval v pobočke LitPark vernisážou výstavy "Miguel V Cervantesovi. Divadlo zázrakov", ktorá vznikla pri príležitosti 400. výročia úmrtia slávneho španielskeho spisovateľa a dramatika. Výstavu otvoril španielsky veľvyslanec v SR Félix Valdés, viceprimátor Košíc Martin Petruško a riaditeľka Knižnice pre mládež mesta Košice Iveta Hurná. Maratón autorských čítačiek následne začali predstavením svojej literárnej tvorby španielsky autor Domingo Villar, ktorého moderovala Katarína Gecelovská a slovenský spisovateľ Balla, moderovaný Viťom Staviarskym. 

Ako prvý vystúpil pred asi 130 návštevníkmi večera španielsky autor Domingo Villar, ktorý píše kriminálne romány, cez ktoré sa snaží vyjadriť svoju lásku k rodnej krajine. Prostredníctvom svojho hlavného hrdinu, policajného inšpektora Lea Caldasa, melancholického samotára, odkrýva vnútorný svet postáv, aby tak lepšie vtiahol čitateľa do deja a zároveň vytvoril niečo komplexnejšie. Sám o sebe s úsmevom povedal: „Vždy som vedel, že viem písať, ale teraz, keď sú moje knihy také čítané, už o tom vedia aj ostatní.“

Balla, vlastným menom Vladimír Balla (SK) píše najmä poviedky, ale i recenzie na knihy iných autorov. Vlastné texty podpisuje iba priezviskom, recenzie celým menom. Viac sa vraj bojí kladnej kritiky ako tej negatívnej, kladnú zvyčajne ani nedočíta, lebo nerád o sebe číta chválu. Prezradil, že po 25 rokoch písania ho už v knihách netrápi to čo, ho predtým trápilo. „A kritici... aj kritičky, si môžu po mne dupať. Hovorím tomu veselá rezignácia.“

Fond na podporu umenia

Spýtajte sa knižnice